Speed Twin vylovený z hmly

Hľadať

Triumph Speed Twin z roku 1943 si chlapci zo Žiliny, dobrodruhovia, našli na internete. Cesta preň by si zaslúžila krátkometrážny groteskný film.

Tento príbeh je skutočný, situácie nezveličené a účinkujúci sú blázni: zberateľ a renovátor Majo a vodič Ľubo.
 
Inzercia

 

Necelý rok po vstupe Slovenska do Európskej únie sa vybrala dvojica kamarátov do mesta Cirencester, ležiaceho približne 150 km západne od Londýna, aby si odtiaľ doviezla, cez inzerát nájdený, Triumph Speed Twin. S predajcom celú transakciu vybavil investor Peťo, ten sa však do Anglicka nevybral a ostal doma strážiť renovátorsku dielňu. Viac osôb ani netreba, do tandemu ešte narýchlo naskočil pre istotu zbalený anglicko-slovenský slovník.

Cesta k prieplavu La Manche bola bez problémov. Zastávky si chlapci robili len na natankovanie, „vytankovanie“ a výmenu. „K samotnému prieplavu to bolo jednoduché. Na pumpách toho veľa nenahovoríš. Do Anglicka sme však chceli prejsť vlakom a museli sme si kúpiť lístok. Doma som zbalil slovník a pred okienkom sme si pripravili perfektnú prosbu, ktorá nám mala zabezpečiť lístky a spolu s autom nás dostať na ostrov,“ spomína s úsmevom Majo, ktorý nám s radosťou porozprával o ceste za Triumphom.

Mohlo to ísť ako po masle, ale uznajte, kto by čakal od tety za okienkom doplňujúce otázky? A ony prišli. Jedna za druhou, valili sa na chalanov ako tsunami a trhali anglicko-slovenský slovník na makové zrniečka. „Ľubo vedel guten abend a ja thank you, takže komunikácia medzi nami, lingvistami, a tou prísnou paní za sklom bola naozaj vtipná,“ utrel si Majo z čela kvapky potu pri spomienke na situáciu, nad ktorou aj po desiatich rokoch neveriacky krúti hlavou. Nebyť telefonického spojenia a Peťa čakajúceho na Slovensku, keby sa vyskytla nejaká situácia, zrejme by museli prieplav preplávať. „Vtedy som si myslel, že sa už nevrátime alebo nás minimálne zavrú do basy. Nemali sme pasy, bolo to tesne po vstupe do EÚ a išli sme len na občianske preukazy. Čo ak nikto netušil, kde je Slovenská republika, zavreli by nás a nechali si nás tam navždy.“

Lístky z tety predsa len vypadli a Anglicko chalanov onedlho privítalo typickými zvyklosťami. Nad Doverom viseli mraky plné dažďových kvapiek, ktoré sa už-už chystali zaliať celé Anglicko. Trasa viedla cez slušne značený Londýn. V hlavnom meste ich však nečakal červený koberec, ale uličky, zase uličky, uličky, semafory, uličky a obchvaty. „Tak strašne sme sa v Londýne stratili, že keby mi niekto vtedy ponúkol prácu taxikára, pokojne by som to mohol prijať. Poznal som azda každý kút toho prekliateho mesta. Bol si v Londýne? Možno si videl Tower, ochutnal pivo v nejakej krčme, ale ja som ho prejazdil krížom-krážom, od hora, dole. Poznal som asi všetkých policajtov, už som mohol kývať aj vodičom hromadnej dopravy.“

Keď sa nakoniec so širokými úsmevmi dostali na západ Londýna, odkiaľ mali neohrozene prejsť až do Cirencesteru, celé okolie zakryla hmla, padla na cestu, obliala domčeky, smerové tabule a výhľad skrátila na pár metrov. „Keď ideš v hustej hmle a poznáš cestu, dávaš si pozor, aby si do niekoho nenarazil. My sme však cestu nepoznali, nemali sme šajnu kam ideme a sledovať pritom tie ich úzke cestičky, na ktorých sa začalo šmýkať, to bolo skutočné peklo. Keď sme sa priblížili do nejakej dediny, tie malé anglické domčeky sa vynárali z hmly ako prízraky. Kým som si v La Manche myslel, že nás zavrú, tu som sa začal báť, či sa vôbec niekedy nájdeme. Vieš si predstaviť, že hmla sa ráno zdvihne a ty budeš niekde na pobreží oceána? Bez navigácie, len s mapou, ktorá nevedela hovoriť?“

„Cirencester na nás zrazu mrkol cez trocha rednúcu hmlu. Vedeli sme, že treba nájsť hangár, čo nakoniec nebol až taký problém. V ňom bola celá fúra starých motoriek. Narazili sme na týpka, ktorý sa predajom starých anglických motocyklov živí a náš Speed Twin bol jeden z obrovského množstva povojnových alebo medzi vojnových mašín. Našťastie sme sa s ním nemuseli veľmi zhovárať. Ja som sa síce za ten čas naučil k svojmu thank you aj coffee a hello, múdra konverzácia o Triumphoch však bola vylúčená. Cesta na Slovensko už bola našťastie hračka. Tam aj späť sme to zvládli za 3 dni a najazdili sme viac ako 2 400 kilometrov. Keď sme sa vrátili, vypadli sme z auta smradľaví, zarastení, ale prišiel s nami aj veľmi pekný stroj, to bola skutočná satisfakcia.“

tabulkaTriumph Speed Twin 5T bol prvý raz prihlásený v roku 1943. Prvá verzia sa vyrábala v rokoch 1938 – 1940. Nemecká bomba potom prerušila výrobu vojenskej 5T. Druhá verzia sa vyrábala v rokoch 1947 – 1959. Na Slovensku si vyžiadal komplexnú reštauráciu. Nový lak, nové chrómy, agregát naladiť, medené rúrky pochrómovať, dať dokopy kolesá, špajle a čo najlepšie sa postarať a zachovať patinu kožených častí a doplnkov. Model na fotografiách je jeden z posledných zo svojho typu a je identický s verziou z roku 1938 – líši sa len prednou vidlicou. Na Slovensku a kontinentálnej Európe je takýchto kúskov, v tomto spracovaní skutočne málo. Chýba mu len aristokratický pôvod, no príbeh už má – cestu renovátora Maja s vodičom Ľubom do Cirencestru.

Text: Samuel Vanko
Foto: Majo

Triumph Speed Twin 1943

Triumph Speed Twin 1943

IMG_3183

Triumph Speed Twin 1943

Triumph Speed Twin 1943
Triumph Speed Twin 1943

Triumph Speed Twin 1943

Triumph Speed Twin 1943

FacebookNenechaj si to len pre seba

Inzercia