1000 mil československých na vlastnej koži
Motoristické súťaže sú také staré ako samotné automobily. Tá túžba, byť v niečom lepší, je jednoducho v nás. Na slávnych 1000 míľ československých sme si na vlastnej koži vyskúšali, aké to bolo kedysi.
Text: Samuel Vanko Foto: Ondřej Kroutil, SV
V minulosti pretekanie nebolo o krátkych rýchlostných skúškach alebo zdolávaní súperov na niekoľko kilometrových uzatvorených tratiach. Jeden okruh na Targa Florio zo začiatku meral takmer tisíc kilometrov, legendárna talianska súťaž Mille Miglia má svoju dĺžku už v názve (tisíc míľ). Sadnúť si do áut, ktorých bezpečnosť nikdy nebola témou dňa a hrdinovia spoza volantu mali šancu prežiť, len ak mali šťastie, ísť s nimi na hranicu fyziky a naťahovať sa s časom o sekundy, je odvaha. Podujali by ste sa na niečo podobné?
Naše a svetové
Tisíc míľové podujatie sa v minulosti jazdilo aj u nás, keď sme ešte s Českou republikou tvorili jednotný tandem. Pod názvom 1000 míľ československých sa na trati z Prahy do Bratislavy konalo nemilosrdné zápolenie majstrov volantov a zapísali sa do dejín svetového motoršportu.
Inzercia
Československá tisícovka zanikla, no vďaka nadšencom, milovníkom historických vozidiel, sponzorom, odvahe a ohromným víziám sa pred niekoľkými rokmi podarilo podujatie 1000 míľ československých opäť postaviť na kolesá. Za znovuzrodenými pretekmi 1000 míľ československých stoja: spolok 1000 mil československých z.s., Veteran Car Club Praha, Design Veteran Car Club Bratislava, Autoklub Českej republiky a Národné technické múzeum Praha.
Na vlastnej koži
Ročník 2021 sa konal pod dohľadom sprísnených protipandemických pravidiel, spomienkovej jazde na pôvodných 1000 míľ československých však nič nechýbalo. Bola tam nostalgia a aj chuť byť prvý, diváci pri ceste a množstvo šoférskych zážitkov. Oproti predvojnovej predlohe sa nešlo na najlepší čas, veď to by súčasná preplnená doprava ani nezvládla. Súťaž bola postavená na inom základe. Jednotlivé body bolo treba prejsť v danom časovom limite. Za priskorý alebo naopak neskorý prejazd posádky dostávali trestné body. K tomu pribudli jazdy pravidelnosti na slovenskom „európskom“ kopci Pezinská baba, slalom či skúšky technickej zručnosti.
Vodiči i navigátori mali plné ruky práce. Sledovať itinerár, zápoliť s časom, sebou samým a často i autom boli v horúčave neskrotného leta namáhavé činnosti. Na konci každej etapy sa na tvárach pretekárov i spolujazdcov dala vidieť únava, ale aj nefalšovaná motoristická radosť.
Historické autá v minulosti totiž fungovali inak ako dnešné. Niektorí z vás o tom však určite vedia svoje a za volantom starého plechu už zažili nemálo krušných chvíľ. S novými autami nie je odvaha ísť 130 km/h po diaľnici a ani 90 km/h po pokrútených vidieckych cestách. Zažiť to však v strojoch, ktoré brzdia len tak silno, ako ste schopný zatlačiť pedál do podlahy, a že to ide pekelne ťažko, je návykovo náročné. Predvojnám namiesto svetiel v lampách lietajú zhasínajúce svetlušky, ich veľkými volantmi sa ťažko reaguje na podnety prichádzajúce z odskakujúcich podvozkov a 90 km/h vnímate oveľa intenzívnejšie. Takýto zážitok ľuďom, ktorí len letmo pričuchli k veteránom, celkom poprehadzuje koníčky. Každý kilometer vám do tela napumpuje litre endorfínov a jediné, čo vás zastaví, je ťaživá únava.
A je jedno, aké auto by ste si zo štartovej listiny 1000 míľ vybrali. Bola plná československých legiend. Štartovali Tatry 87 – také, s akými Zikmund a Hanzelka cestovali po svete, pragovky i aerovky, ktoré doma vlastnili herecké hviezdy. Medzi nimi sa vynímal špeciál Aero 750 Sport postavený priamo na pôvodné preteky 1000 míľ československých. Nechýbali britské športové vozidlá ani čistokrvné Bugatti, Lagondy a majestátnou eleganciou ohuroval dokonalo zrenovovaný Horch z garáže slovenského zberateľa.
Diaľnica? Ani vo sne
Až 114 vozidiel vo štvrtok 11. augusta ráno prešlo štartovacou rampou, aby sa spolu s posádkami vydali na náročnú trať plnú zákrut. Diaľnica v itinerároch chýba. Jazdí sa po okresných cestách. Asfaltové špagety sa kľukatia pomedzi polia, vlnia sa Vysočinou a krútia okolo malebných dedín. Kde tu pri cestách postávajú zvedavci. Je to zážitok, ktorý si budete chcieť pravidelne, povedzme v ročných intervaloch, pripomínať, aj keď na jazdu historickým autom treba kumšt. Niektorým treba nastavovať za jazdy predzápal, v iných uvidíte sústredených vodičov, snažiacich sa udržať v chode rozpálené motory, aby im na križovatkách nezhasli. Naštartovať ich totiž už nemusí byť také samozrejmé. Autá, ktoré majú na laku 80 krížikov, bývajú tvrdohlavé, svojské a jazdou jedinečné. Neexistuje unifikované ovládanie. Potrebujú cit, zvládnutie medziplynov, citlivé uši, aby vodič počul, kedy mu súkolie dovolí zaradiť rýchlosť. Kde-tu sa na križovatke, alebo v zápale boja so zákrutami, ozve zaškrípanie. Zuby prevodoviek zavreštia, prichádza medziplyn, opäť zuby a znova medziplyn. Vodič sa takto pokúša dohodnúť s prevodovkou, aby mal na razantný výjazd z privierajúcej sa zákruty dosť otáčok. Ľudia stojaci na krajnici zatlieskajú a predvojnová strojovňa sa vyrúti do kopca k ďalšej sérii zákrut. Trať tohtoročnej jazdy nikomu nič neodpustila. Kto nemal schopného navigátora, prichádzal o čas a ten mu chýbal na konci každej meranej časti etapy. Posádky mali stanovený odchod i príchod a bolo len na nich, aby si dokázali rozložiť sily, ako si načasovať tankovanie alebo sa dokázali vyrovnať s riešením porúch a pritom nestrácali na úzkych cestičkách koncentráciu. Straty sa dohnať veľmi nedali.
Na 1000 mil československých štartoval aj slovenský minister dopravy a výstavby Andrej Doležal.
