Erika Mošková – Dáma za volantom
Na veteránskych zrazoch nie je neznámou tvárou. Naopak, na niektorých podujatiach dokonca participuje. O veteránizme a živote mladého človeka so starými plechmi sme sa pozhovárali so študentkou Fakulty bezpečnostného inžinierstva na študijnom programe Krízový manažment v Žiline.
Zhováral sa: Samuel Vanko Foto: archív Eriky Moškovej
O veku sa v prípade dám nehovorí. V tomto prípade nám dovoľte urobiť výnimku. Má krásnych 22 rokov a je študentkou na vysokej škole. Mnoho jej rovesníkov sa vo voľnom čase venuje zábave, no Erika Mošková patrí medzi tých, ktorým voľné chvíle vypĺňa koníček – vášeň pre historické vozidlá. Ako sama hovorí, je človek, ktorý sa nikdy nenudí, rada spieva, hrá na klavír, venuje sa fotografovaniu (to si istotne mnohí z vás všimli, lebo pravidelne dokumentuje podujatia historických vozidiel). Na scéne je už deväť rokov.
Odkedy sa venuješ veteránom?
Veteránom sa venujem už deviaty rok. Aj keď zo začiatku to bolo také oťukávanie a spoznávanie niečoho iného, respektíve nového. Nevedela som, či ma to bude baviť, no nakoniec ma láska k historickým vozidlám už nepustila a stále sa prehlbuje. A tým pádom sa rozširuje aj náš rodinný vozový park.
Ako si sa dostala k historickým vozidlám?
Keď učia malé deti plávať, hovorí sa, že ich treba rovno hodiť do vody a oni sa to naučia. Asi takýto podobný vstup k veteránom som mala aj ja s bratom. Rýchly vpád bez rozmýšľania. K veteránom nás priviedla mama, ktorú jeden kamarát veteránista neustále prehováral, nech sa s nami ide pozrieť na veteránsky zraz. Mama bola taká akčná, že sme týždeň pred zrazom zohnali nášho prvého veterána, žltučký VW „Chrobák“ z roku 1972, a rovno sa ho zúčastnili. Spomínaným podujatím bola Beskyd Rallye Turzovka v roku 2011. Je to priam až smiešne, keď si na to spomeniem. Predtým sme o veteránoch nemali ani šajnu a teraz mám množstvo nezabudnuteľných spomienok spojených práve s týmto veteránskym prostredím.
Dokážeš si na svojom historickom vozidle aj niečo opraviť alebo rovno renovovať?
Na túto otázku odpoviem veľmi rýchlo. Každý veterán, ktorého máme, sme kupovali v dobrej kondícií a v peknom zachovanom stave. Aj keď sa veľakrát stalo, a isto ešte stane, že bolo treba niečo opraviť, vieme, na koho sa obrátiť. V tomto má záľubu najmä môj brat. Ja osobne som rada, že viem na veteráne pred jazdou skontrolovať všetky potrebné veci, aby som mohla vyraziť na cestu. Pomaličky sa však do toho dostávam a snažím sa v tejto oblasti zdokonaľovať svoje vedomosti. Na nejakú zložitú opravu by som si ale netrúfla. Skôr to beriem ako výzvu do budúcnosti, napríklad pri nejakom lacnom historickom vozidle, ktoré keby som aj zničila, nič vážne by sa nestalo.
K historickým vozidlám patrí aj špecifická móda. Máš v šatníku adekvátne oblečenie?
S rodinou chodíme na rôzne veteránske akcie a máme historické vozidlá rôznych rokov výroby. Svoj odev sa zakaždým snažíme zosúladiť s daným obdobím a typom auta. Povedala by som, že môj šatník je z väčšej časti zaplnený práve vecami na veteránske akcie. Áno, patria tam aj adekvátne kúsky oblečenia, dokonca niekoľko originálov z konkrétneho roka výroby, ale aj iné oblečenie, ktoré sa svojím štýlom a spracovaním aspoň podobá na to, čo treba k danému autu. Medzi spomínané originály patrí hlavne niekoľko vojenských uniforiem, kde nemôžu chýbať uniformy ČSLA ako aj veľa sovietskych a ruských uniforiem, nakoľko vlastníme i ruskú vojenskú techniku UAZ 469 a motocykel M72.
Viem o tebe, že si aktívna aj ako organizátorka. Na ktorých podujatiach participujete?
Každý rok s mamou, bratom a českým klubom Honest veteran car club Rožňov p. Radhoštem organizujeme veteránsku akciu s názvom „200 kilometrov Československom“. Sú to dve akcie za rok. Na jar organizujeme otvorenie sezóny a na jeseň ukončenie sezóny historických vozidiel československých veteránistov. Taktiež spolupracujem a podieľam sa na organizovaní veľkolepého
medzinárodného zrazu Beskyd Rallye Turzovka, nakoľko je členom ich klubu aj mama.
Aké obdobia v rámci historických vozidiel sú pre teba najzaujímavejšie?
Vzhľadom na historické vozidlá sú aspoň pre mňa najzaujímavejšie 20. až 30. roky 20. storočia. Páčia sa mi tie oblé typy karosérií. V móde zbožňujem šaty z 50. rokov 20.storočia. Nemám vyhranené obdobie, ktoré by som preferovala alebo sa niektorému viac venovala. Snažím sa venovať každému a vedieť o každom aspoň niečo. Na základe našich veteránov by som povedala, že nám v garáži prevažujú skôr 20. až 70. roky 20. storočia.
V rodinnej zbierke máte zaujímavé kúsky. Medzi nimi napríklad Ford model T. Ktorý z nich je tvoja srdcovka?
Mojou srdcovou záležitosťou je rozhodne Morris 8 séria E z roku 1939. Je to naše druhé autíčko, ktoré k nám prišlo v roku 2013 a ostalo pri nás až doteraz. Je malé, avšak veľmi spoľahlivé a ešte nás nesklamalo. Z diaľky sa môže zdať, že dámy sú len spolujazdkyne, no vy ste príkladom toho, že to tak nie je.
Skúsení harcovníci niekedy vedia poradiť, niekedy však aj odradiť. Ako vnímajú aktívnu mladú dámu?
Presne ako hovoríš. Veľa veteránistov ani nepociťuje to, že by ženy šoférovali veterána. Skôr ich vnímajú ako spolujazdkyne. Aj keď by som povedala, že sa táto tendencia rozrastá a ženy šoférky sa dajú na zrazoch už kde-tu vidieť. Pravdaže, nájdu sa i ľudia, ktorí nie vždy súhlasia s týmto názorom a tvrdia, že žena nie je taká dobrá šoférka ako muž. Ja by som povedala, že aspoň v tejto sfére veteránizmu vidia muži ženu za volantom inak a vedia ju aj oceniť. Sama som vášnivá šoférka. Mala som možnosť šoférovať už všeličo (OT, BVP, V3S, Tatra 75…) a nezľaknem sa ani tanku. Každú jazdu s veteránom si užívam a je to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Je nádherné, keď si idem s veteránom mimo akcie len tak po ceste a vidím vysmiatych ľudí. Malé detské ručičky vám s radosťou mávajú a vy im taktiež s úsmevom odmávate. To sú tie momenty, ktoré si nekúpite a navždy si ich zapamätáte. S veteránom sa zúčastňujem niekoľkých veteránskych akcií za rok a cez sezónu najazdím približne 2 000 kilometrov.
Vnímaš osobne nejaké prekážky, ktoré podľa teba bránia rozvoju veteránizmu na Slovensku?
Myslím si, že ide o tému, ktorá je stále aktuálna. Medzi ľuďmi sa často vynára otázka, čo je možné považovať za historické vozidlo a čo nie. Veľakrát sa stretnem s ľuďmi, ktorí povedia, že Škoda 120 nie je veterán a nikdy zaň považovaný ani nebude. To pociťujú hlavne mladí ľudia, ktorí sa chcú veteránom venovať a takéto názory ich len odradzujú, dokonca im pôsobenie na veteránskej scéne priam znemožňujú. Nie každý si môže dovoliť staršie vozidlo. Niektorí dokonca staršie ani nechcú, lebo sa im páči práve Škoda 120. Najväčší problém leží podľa mňa hlavne medzi ľuďmi samotnými. Veľakrát sa stáva, že negativizmus skúsených veteránistov odrádza záujem mladých ľudí.
Pritom je úžasné, ak sa práve mladí ľudia chcú čoraz viac venovať veteránizmu a zachovávať tieto hodnoty. Veď kto iný to urobí, ak nie my? Preto treba týchto mladých ľudí podporovať a pomáhať im. Ale aj celkovo, pomáhať si medzi sebou. Veteránizmus by nemal byť o predvádzaní a predháňaní sa, kto bude mať lepšie auto, ale o spoločných stretnutiach. O spoločnom koníčku, spoločných záujmoch, pomoci, spoznávaní áut a ľudí navzájom. Je to niečo, čo by nás malo spájať dokopy a nie rozdeľovať.
Jedno z podujatí, na ktorom spolupracuješ, sa koná aj v Českej republike. Dá sa tamojšie veteránske hnutie porovnať s tým naším?
Myslím si, že z väčšej časti je to všade rovnaké. Každý sa snaží vytvoriť zraz podľa svojich predstáv a čo najlepšie. Možno z pohľadu právnych predpisov je to vzhľadom na veterány o čosi ľahšie v ČR ako u nás.
Keď sa zamyslím, na čom všetkom smieš jazdiť, máš vôbec ešte nejaký sen, historické vozidlo, ktoré by sa mohlo ocitnúť vo vašej garáži?
Veľa ľudí by možno povedalo, že ich snom je šoférovať Bugatti, Ferrari, Porsche, ktoré nie sú lacným špásom. Je to až vtipné, avšak mojím snom je mať niekedy tú starú oblú mrňavú Fiatku 500, ešte so starým oblým budíkom.
Ovplyvňuje tvoj vzťah k histórii aj pohľad na bežný, každodenný život?
Rozhodne áno. Ten kto pozná históriu a neberie ju na ľahkú váhu, je ňou ovplyvnený. Navyše, keď má človek záľubu v tomto koníčku a venuje sa mu hlbšie, je tým ovplyvnený aj v bežnom živote. Verím, že ten, kto má rád veterány, neostal len pri nich, ale zbiera a snaží sa zachovávať aj iné historické veci.
