Ján Horňák / rozhovor v garáži

Ján Horňák je organizátorom jedného z najlepších zrazov na Slovensku, vášnivým motoristom a renovátorom historických vozidiel. Classic Car Museum v Moravanoch nad Váhom (pri Piešťanoch), ktoré vlastní, je „domáce“, možno nie príliš veľké, ale určite je v ňom čo obdivovať. Zašli sme sa tam pozrieť a porozprávať.

Zhováral sa Samuel Vanko

Ste organizátorom jedného z najlepších slovenských podujatí. V poradí 28. ročník Piešťanských Zlatých stúh je preložený na rok 2021.
Budem úprimný. Do poslednej chvíle som rozmýšľal, čo spraviť. Preložiť termín na jeseň? Prípravy boli v plnom prúde, takmer všetko hotové. Kopa práce príde nazmar. Naozaj nebolo ľahké rozhodnúť sa správne. Ale zdravie a bezpečnosť účastníkov, k tomu vyjadrenia hygienikov, lekárov, politikov i ekonómov ma presvedčili, že dôsledky takejto pandemickej krízy budú vážne a trvať môžu dlhšie. Pôvodný termín podujatia sa stal nereálny. Ako organizátor si nemôžem dovoliť pozvať ľudí na akciu proti predpisom a potom niesť následky.

Organizovanie akýchkoľvek spoločenských a športových podujatí je určite hlavne o zodpovednosti. Preto sme po dôslednom prehodnotení situácie preložili termín na budúci rok. V konečnom dôsledku nie sme jediní, ktorí sa takto rozhodli. Už dnes vieme povedať záujemcom, že 28. ročník Piešťanských Zlatých stúh sa bude konať tradične druhý júnový víkend roku 2021.

Príbeh Zlatých stúh je dlhý. Patrí medzi najstaršie motoristické podujatia na Slovensku.
Áno. O Zlatých stuhách sa už veľa napísalo a narozprávalo. Všetko sa začalo v roku 1932, keď sa v Piešťanoch konala prvá prehliadka automobilov Concours d´Élégance. Začala sa tradícia, ktorá trvá dodnes.

Na 1. ročník sa prihlásili účastníci z Česka a Moravy, Poľska, Rakúska, Nemecka, Rumunska, Juhoslávie. Trať bola pripravená tak, že príchod do cieľa bol stanovený na 15. mája 1932, v čase medzi desiatou a dvanástou hodinou. Bola stanovená aj priemerná rýchlosť, ktorú účastníci nesmeli prekročiť, a to 30 km – 35 km/h. Podmienkou súťaže bolo, že aspoň jedno miesto v aute musí byť obsadené dámou. Medzi automobilmi boli zastúpené značky Mercedes, Opel, Škoda, Tatra. V aleji za Kúpeľnou dvoranou prechádzali autá pred porotou, ktorá hodnotila ich vzhľad, detaily a udeľovala ceny – zlaté stuhy. Do 2. svetovej vojny sa konalo 6. ročníkov. Potom nastalo dlhé obdobie, než sa tradícia Concours d´Elégance obnovila. V roku 1987 sa prehliadky historických vozidiel pod uvedeným názvom začali konať znovu.

Dňa 7. júna 2016 prišlo do Piešťan 74 posádok z 11 krajín Európy a Argentíny, pretože sa tu konala Svetová rally historických vozidiel FIVA. V súčasnosti pripravujeme už 28. ročník stretnutia historických vozidiel s medzinárodnou účasťou.

Koľko času si vyžiada organizácia Zlatých stúh?
Veľa. Čas je merateľný, možno 8 – 9 mesiacov. Dôležitá je však správna koordinácia, dobrá spolupráca, ústretovosť dotknutých inštitúcií, pochopenie a dobrý kolektív.

Každý koniec akcie je pre nás už vlastne nový začiatok tej ďalšej. Od prípravných administratívnych prác cez prípravu techniky, logistiky, financovania až po samú realizáciu 4-dňového podujatia je potrebné nasadenie celého organizačného tímu.

Každý člen má svoju konkrétnu úlohu. Pri realizácii samotnej akcie nám pomáha okolo 35 – 40 ľudí.

Zlaté stuhy však zrejme nebol váš začiatok vo svete veteránizmu.
S historickými vozidlami som začal pomerne neskoro. Aj keď k motorizmu som mal blízko. Osemnásť rokov som pretekal na motokárach. Bol som v československej reprezentácii. Keď som sa roku 1989 vrátil z pretekov vo Francúzsku, povedal som si, že s tým skončím a o rok neskôr som sa intenzívne pustil do podnikania. Veterán som si kúpil až v roku 1996. Zistil som, že staré autá majú dušu. Kúpil som si svoj prvý kabriolet, Feliciu z 50. rokov minulého storočia. Od základu som ju zreštauroval. Spraviť Feliciu do detailu znamenalo rok roboty v dielni. Mojou výhodou pri renovácii bolo, že som vyučený nástrojár, preto niektoré opravy, o ktorých si mnohí povedia, že nie sú možné, idú u mňa bez veľkého problému. Vyrobiť sa dá čokoľvek, treba mať cit, chuť a priestor.

To sme poriadne predbehli tú vašu veteránsku genézu. Čo bolo po Felicii?
Po Škode Felicia som si zohnal Ford V8 vo verzii kabriolet. Bol to brutálny skok. Keď sme prvý raz auto naštartovali, začalo sa prehrievať a vôbec to nešlo. Boli odhnité vodné pumpy a veľa vecí v dezolátnom stave. Bolo jasné, že sa do toho musím pustiť od podlahy. Motor, šasi, brzdy. Opäť som si teda zobral auto, na ktorom som musel viac ako rok intenzívne pracovať. Tretím autom bol Packard, potom prišiel Hupmobile a ďalší Packard. Tých ďalších áut je veľa. Kúpil som si aj Alfu Romeo 1750 a aj tú som robil do úplne posledného detailu. Kompletne som si spravil dokonca aj Ford Mustang. Tiež do poslednej skrutky.

Máte z toho zástupu áut nejakú srdcovku, ktorej by ste sa nevzdali?
Určite Ford V8 Cabrio. S ním som už najazdil azda 40 000 km. Je z roku 1936, má motor 3,6 litra V8 s výkonom 100 koní a odvezie dvoch ľudí. Nemá ale rád kopce. Stačí, že dobehnem autobus, okamžite sa začne prehrievať.

Každé z tých áut prešlo vašimi rukami, ktoré z nich vám dalo najviac zabrať?
Fyzicky som sa najviac napracoval určite na Mustangu z roku 1966. Po jeho rozobratí a opieskovaní z neho ostali len strecha a kapota. Všetko ostatné, podbehy, podlahy, nosníky, som mohol komplet zahodiť. Z USA som si objednal 480 kíl náhradných dielcov. Veľa z nich malo rôzne tolerancie, aby bol efekt kvalitný, musel som si dať na práci poriadne záležať. Jednotlivé diely doťahovať, prihýbať, aby to vyzeralo a fungovalo perfektne. Priznám sa, že som puntičkár. Potrpím si na to, aby medzery medzi blatníkom, dverami, stĺpikom boli pekné a rovnaké. Dokopy som ho robil zhruba rok. Pri dĺžkach renovácie treba brať na zreteľ, že nie všetko sa dá urobiť hneď. Dáte auto lakovníkovi a tam zostane dva mesiace. Niektoré veci sa nedajú urýchliť aj napriek vašej snahe.

Výdatne ma preverila aj tá Alfa. Na Packarde z roku 1935 bol vonku motor, lebo sa odlomilo z piestu. Je to obrovský a ťažký agregát, má hydrauliku na štelovanie ventilov, na kľuke sú špeciálne naskrutkované protizávažia. Prebrusoval som na ňom kľuku a vyrábal nové ložiská.

Je vôbec ešte auto, po ktorom by ste pokukovali, že by sa pekne zalesklo v zbierke?
Aktuálne mám rozrobený jeden projekt. Je to auto z môjho detstva. Ako malý som bol dosť chorý a dedko ma vozil do Bratislavy na Fiate 600. Je to prvý typ s otváraním dverí do protismeru. Momentálne pracujem na karosérii. Motor mám už hotový a na jeseň by som ho rád poskladal. Čo bude ďalej, uvidím. Chcem si svoju zbierku automobilov predovšetkým udržiavať v dobrom stave. Je totiž jedno, či je to Mustang, Hupmobile alebo Packard z roku 1925. Každé auto si vyžaduje pravidelnú údržbu. Raz potrápi vodná pumpa, raz AC pumpa, nasávač alebo odhnije výfuk.

Teraz už veľmi nehľadám auto, ktoré by som chcel mať a spraviť ho. Možno niečo, čo by bolo zo sveta F1, to by som sa nechal nahovoriť. Aj keď vlastne… mám tu ešte Spartaka z roku 1958. To bude ešte taká laskonka, ktorú možno spravím.

Sme v múzeu. Aspoň to tak vyzerá.
Áno, toto je múzeum, ktoré je prístupné aj verejnosti. Môžete prísť v utorok a vo štvrtok počas leta. V zime sme otvorení v sobotu. Umiestnené autá však nie sú len výstavné exponáty. Každý víkend sa s niektorým z nich idem odviezť a niekedy sa povozím viac ako len po okolí. S Mustangom som bol dokonca na FIVA vo Švédsku a v Anglicku. S Fordom V8 som bol v Berlíne. Pravidelne sa zúčastňujem podujatí na Slovensku a v Česku. Žiaľ, situácia, ktorá kvôli epidémii nastala, nám neumožní absolvovať niektoré zrazy a mne to jazdenie už teraz skutočne chýba. Svoje autá však určite prevetrám.

Spomenuli ste, že ste jazdili na motokárach, a to dokonca v reprezentácii. Kedy to bolo?
Jazdiť som začal v roku 1972.

Ako ste sa k pretekaniu vôbec dostali?
S tým sa človek asi musí narodiť. Mal som rád rýchlosť a motokára je ako formula jeden. Aj dnes platí, že všetci dobrí pretekári vyrástli na motokárach. Je to vzrušujúce. Jazdíte jeden za druhým, vzdialení možno desať centimetrov od seba, a to vo veľkej rýchlosti.

V piešťanskom klube som mal kamaráta, ktorý sa zaoberal motokárami. Dal mi pár rozmerov, podľa ktorých som si mal narezať rúrky a vyrobiť si šasi motokáry. Takto to začalo. Najskôr som používal motory ČZ, z ktorých som neskôr prešiel na Rotaxy a začal som jazdiť špičku Československa. Veľa hodín som venoval motorom, vyrábal som kľuky, krútiace momenty, spojky, prevodovky. Naučil som sa kaliť, popúštať, brúsiť a začal som si vyrábať vlastné motory. To mnohí kolegovia z Čiech obdivovali, lebo ich fabrické agregáty sa často na moje stavby nechytali.

Mal som vyrobenú časomieru a za Moravanmi som testoval. Raz prišli policajti a keď videli, že testujem motokáru, zastavili autobus a ja som spravil testovaciu jazdu. To by dnes už nebolo možné.

Vďaka tomu, že som bol v reprezentácii, mal som v rámci zamestnania 10 mesiacov voľna. Počas toho času som sa naplno venoval motokáre. Mal som prístup k množstvu strojov, ktoré som nemohol mať doma. Napríklad hydraulický lis. Stalo sa, že som jazdil v Trebaticiach preteky a v sobotu sa mi zadrela ojnica, v noci som odskočil do Tesly a tam som ju prelisoval. V nedeľu som opäť nastúpil na štart. Je to fascinujúci svet. A je to aj veda. Človek musí veľa trénovať. Naučiť sa počúvať zľava i sprava, aby vás nikto nepredbehol. Ale je to krásne, keď človek robí
niečo podobné a venuje sa tomu.

Ako pamiatku na tie časy mám v múzeu moju poslednú motokáru, ktorú som vyrobil. Aj s motorom. Je z roku 1988. Jazdil som s ňou v Trebaticiach ešte aj pred šiestimi rokmi a bolo by fajn, keby sa nám to s kamarátmi tento rok podarilo zopakovať. Boli by ste prekvapení, ale tie časy, ktoré dosahuje táto stará motokára, nie sú oveľa horšie, ako jazdia chlapci s modernými strojmi. Je to dané aj motorom. Tie staré, ktoré boli chladené vodou, takzvané C1, mali karburátor a rotačné šupátko, kde ste si vedeli nastaviť úplne všetko. Dnes sú motory homologizované, s membránami a tam nič neovplyvníte.