Každý máme auto alebo autá, ktoré sa objavili v našom živote a nikdy na ne nezabudneme. Dnes som si pri písaní jedného textu spomenul na Malucha, na takú žltú prekliatu potvoru. Ten Maluch bol môjho kamoša, spolukumpána a kofolového povaľača. Naša obľúbená krčma bola na čadčianskej hlavnej stanici. Na rozpadajúcich sa schodoch sme pili pravú horkastú kofolu, nie tú falošnú, falošnejšiu ako štvorpásikavé poľské abdidasky, hnusne sladkú a pred 20 – 25 rokmi si privlastňujúcu každú dobrú dieru. Okolo nás chodili železničiari a mocné železničiarky do šichty. A v krčme žili tí najtypickejší krčmoví štamgasti, ktorí majú v sebe patent na pravdu, na politiku a tiež vysvetlenie, prečo ten život je niekedy kurva.

Ten žltý Maluch mal špz, akú dávajú policajti na Kysuciach len za sedmičku zaváraných čučoriedok. Dodnes sa presne nevie, koľkí ľudia mali od neho kľúče, ale viac kradnuté auto som nezažil. A ono sa vždy našlo, potvora! A pritom nikdy nemalo poškodené zámky a dalo sa s pôvodnými kľúčmi ukradnúť späť. Starý Edo, trocha pijan a trocha samotár, ho strážil u seba na záhrade. Dostal za to fľašku pálenky. Ukradli mu auto a aj pálenku. Hlavne tej pálenky mu bolo ľúto. Ale auto sa zase našlo. Pred poštou. Nuž si ho ten môj kamarát zobral späť. Nikdy som nepochopil, ako to bolo možné. Bol to azda počiatok zdielanej mobility? Zober si Malucha a niekde ho nechaj? Len tak?

Spomínam si na to, ako sa po vyprovokovanom šmyku trocha prekoprcol dole lúkou. Mal decentne pokrčené plechy, inak nič extra (alebo mu vypadlo zadné okno? To si presne nespomínam), akurát riadenie odvtedy bojkotovalo vodičovu vôľu. On otočil doprava a Maluch do oboch strán – jedno koleso na Svrčinovec, druhé smer Žilina. Odvtedy to bolo najstrašidelnejšie auto, v akom som sa viezol.

Jeho osud je rovnako tajomný, ako bola jeho existencia. Kamoš ho parkoval kade-tade, aby ho rodičia zbytočne ním neobťažovali a nakoniec, keď ho ukradli už asi 28. krát, už ho nešiel hľadať. Možno žije dodnes, kto vie…

Samo Vanko
Foto: FCA