Mladých veteránistov, ktorí ešte nedočiahli ani na Béčkový vodičák, sme tu už mali. Leo Petrovič má 17 a je v tom až po uši. Na klasické vozidlá nedá dopustiť, a pritom má na veteránizmus celkom triezvy pohľad.

Zhováral sa Samuel Vanko Foto: autor a archív LP

Na podujatiach mladého Lea vídavam pravidelne a najčastejšie ho stretávam v hamuliakovskom klube Priateľov auto-moto veteránov. Jeho predseda Jakub Kránitz tiež začal so starými plechmi skôr, ako dosiahol plnoletosť. Leo Petrovič na mňa od začiatku pôsobil živým, ba až živelným dojmov. A taký naozaj je. Trocha neposedný a vo vnútri veľký dobrodruh, s ktorým je odvaha niekam ísť, no aj záruka, že sa niečo nezabudnuteľné stane. Aktuálne sa venuje hlavne malým motocyklom, ale o svojom ďalšom pôsobení vo svete veteránov má celkom jasno – vie snívať a sníva naplno. Prístupom k organizovanému veteránizmu, ale aj vlastným pôsobením v klube či v garáži, je inšpiráciou aj pre mňa.

 

KÚPIŤ ČASOPIS VETERÁN SK s Leom Petrovičom

 

Táto otázka hneď na začiatku rozhovoru sa jednoducho pýta. Si vo veku, keď niektorí o veteránoch ani netušia. Ale ty si zrejme začal ešte o kúsok skôr. Tak kedy?
Dá sa povedať, že všetko sa to začalo v roku 1998. Vtedy som, samozrejme, ešte nebol na svete (Leo sa narodil v roku 2003, pozn. red.), ale môj otec kúpil garáž a v nej bolo auto. Vlastne to bola podmienka kúpy. Predávajúci garáž predať chcel, ale len s autom. Stálo v ňom BMW 326. Pôvodne chcel inú garáž, ale jej kúpa našťastie nevyšla. Predvojnový bavorák bol takmer celý čas v Bratislave a patril pánovi Šidlíkovi. Môj otec sa s predávajúcim dohodol, akurát spočiatku vôbec nevedel, čo má s tým autom robiť, a tak putovalo z garáže do garáže. V našej rodine to bol prvý veterán.

Po pár rokoch prišiel zlomový moment. Môj brat nastúpil do školy, kde mal spolužiaka Fera Baligu. Už asi vieš, kam mierim, meno Baliga je vo veteránizme známe. Veci nabrali spád, môj otec sa spoznal s Petrom Baligom, dali sa do reči a všetko sa rozbehlo. Peter Baliga, potom ako mu otec vysvetlil, čo máme v garáži, začal rozprávať o renovácií a čo všetko treba spraviť. Bol to on, kto nás naplno vtiahol do sveta veteránizmu.

Ty si sa teda narodil už do veteránskej rodiny?
Dá sa povedať, že áno. V tom čase sme mali však len to BMW.

Kedy si začal vnímať autá a veterány ty?
Mal som zhruba päť rokov. Dôkazom sú fotografie z toho obdobia.

To je dosť skoro a nie každý má také šťastie. Kedy si však začal žiť veteránizmom, nielen ako pozorovateľ, ale aktívne?
Tiež pomerne skoro. Mal som desať rokov. Otec mi kúpil Babettu 207 po strašne fušerskej renovácii, ale mne to vtedy vôbec neprekážalo. Stála 55 eur aj s prilbou a extrémne som si to užíval. Nuž a vtedy to odštartovalo. Začal som si kade-tade zháňať dielce, pozeral som sa po veteránoch a využil každú príležitosť, keď som si mohol sadnúť na niečo alebo do niečoho motorového. Nie hneď, ale postupne som sa dostal aj k tomu, že sa mi podarilo niečo kúpiť a predať. Keď k tomu pripočítam aj nejaké drobné z vreckového, zrazu som si mohol zaobstarať aj niečo sám pre seba. A zaobstaral som si. Bol to Stadion S22 z roku 1960 v pôvodnom stave. Začal som na ňom robiť motor, rozobral som ho a čo sa dalo preleštiť, to som preleštil a zakonzervoval. Prvýkrát ozajstne som renovoval Pionier 20. Akurát, že ho renovujem dodnes – už je to niekoľko rokov (smiech). Veľmi som chcel mať vojenský Pionier, a tak som sa do toho pustil. Cieľ je však v nedohľadne. Zatiaľ mi na ňom skoro nič nepasuje a vlastne sa mi do toho už ani veľmi nechce púšťať.

Mám doma viacero veľmi zábavných projektov. Stadion, na ktorom som bol tento rok na Stretnutí malých motocyklov v Hamuliakove, som najskôr rozobral a po relatívne dlhom čase ho začal dávať dokopy. Dodnes sa čudujem, že som našiel všetky dielce. Na druhej strane, musím sám seba pochváliť, motor sa mi podarilo spraviť veľmi dobre. Funguje skvele.

Ty si robíš motorky sám?
Áno. Študujem na Strednej priemyselnej škole strojníckej, takže mám k tomu blízko. Je to zvláštne, vzhľadom na tvoj vek, ale musím sa spýtať.

Koľko motocyklov máš v zbierke?
Sedem alebo osem. Mám dve Babetty 207, Stadion 22, troch Pionierov 20, 21 a 05. Pred troma rokmi sa mi podarilo zohnať ČZ 175 477. Tie hranaté tvary sa mi veľmi páčili, ale nakoniec som ju predal a dodnes to ľutujem. Možno by som ju chcel kúpiť späť. Viem, kde je (smiech). Ďalej sa mi podarilo zohnať ČZ 175 502, ČZ 175 505 a aj Jawu 350 360.

Niečo takéto sa z vreckového ufinancovať nedá, teda ak to vreckové nie je štedré.
Nedá. Nie je to jednoduché zafinancovať. Ale veď to je to pravé orechové. Ak treba peniaze naozaj loviť a zháňať, potom má človek s tými mašinami celkom iný vzťah. Zarábam si rôzne. Vreckové je relatívne nízke, ale najviac si zarobím tak, že niečo kúpim a potom predám. Motorky, uniformy, hocičo, len aby som mal na renovácie či zase iné motorky. A tiež chodievam pomáhať pri niektorých renováciách.

Na renovácie čohokoľvek treba dostatok vedomostí. Kam po ne chodíš?
Čerpám z rôznych zdrojov. Z kníh, od skúsenejších ľudí a podobne. A tiež sa učím aj na vlastných motorkách. Motocyklom, veteránom a vôbec veteránizmu venujem všetok svoj voľný čas. Je to môj koníček a extrémne ma to baví.

Veľmi zaujímavé je, že ty si už pomerne dlho organizovaným členom veteránskej obce. V hamuliakovskom klube si ťa pamätám ešte ako malého chalana.
Celé to začalo tak, že Jakub Kránitz pred pár rokmi rozbiehal klub. Mal vtedy toľko rokov, koľko mám dnes ja, a môj otec zháňal sťahovák na bubny z Trabanta. Poradili mu, že u Kránitzovcov by ho mohli mať. Preto sme sa vybrali k nim a mne sa tam veľmi páčilo. Keď som sa neskôr stretol s Kránitzovcami na zraze na Kameňáku, spýtal som sa Kuba, či by som sa mohol stať ich členom. Stalo sa to v roku 2017, nuž a patrím k nim.

Čo ti dáva klubový život?
Keď začala táto vec s koronou, mal som takú vnútornú krízu. Dokonca som chcel z klubu odísť. Odrazu som v tých veciach nevidel žiadny zmysel. Napadali mi rôzne otázky, napríklad, čo mi vlastne klub dáva. Našťastie som si položil protiotázku, čo viem dať ja klubu?! Musím uznať, dáva mi veľa. Napríklad informácie, možnosti, vedomosti, ale hlavne priateľstvá.

Tak čo môžeš dať klubu?
Postupne získavam skúsenosti a naberám vedomosti. To je niečo, s čím viem prispieť. K tomu viem aj priložiť pomocnú silu, ak je to treba.

A čo Združenie zberateľov historických vozidiel SR? Cítiš nejakú krivdu, že sa o vás nestará alebo naopak, že dáva mladým dostatok priestoru?
Ja by som túto otázku rovno otočil. Čo vieme my mladí dať veteránizmu na Slovensku? Musí to ísť ruka v ruke. Nemôžeme od ZZHV SR niečo čakať, ak sami nie sme ochotní dať niečo Združeniu. Čo ti vie dať taká organizácia? Vie vybaviť nejaké výhody, povolenia, zastrešiť nám jazdu, ale ak sa my mladí alebo starí nebudeme nijako zaujímať o dianie vo veteránskej obci, čo potom vieme dať organizácii? Nič. Musí to byť rovnocenný vzťah. Napríklad, mladí ovládajú IT technológie, venujú sa 3D skenom, tlači a moderným technológiám, ktoré by mohli zachrániť veľa možno dávno odpísaných projektov.

Na Béčkový vodičák ešte len čakáš, ale ja sa spýtam už teraz. Máš v hľadáčiku veterán, ktorým by si začal?
Poviem ti, čo sa mi páči. Britské, nemecké a, povedzme, talianske značky. Mojím snom je prvá séria E Type vo verzii kupé. Ale nie 2 + 2, tá karoséria sa mi nepozdáva. Páči sa mi však veľmi veľa áut a dokonca aj také, ktoré sa iným nepáčia. Napríklad Aston Martin Lagonda alebo Alfy od Zagata.

Ale to nie sú autá na začiatok.
Tak začať by som chcel s BMW E30. Najlepšie so šesťvalcom. Ich ceny dosť stúpajú a môže to byť zároveň dobrá investícia. S týmto autom by som sa mohol odraziť a uvidíme, kam doskáčem. Dúfam, že čo najbližšie k E-Type.

Už ťa môžem považovať za plnohodnotného veteránistu. Chodíš na zrazy, vidíš, čo sa tam objavuje. Ako vníma mladý človek slovenskú veteránsku obec?
Pri niektorých mladých vidno, že majú trocha poprevracané vnímanie. Dávajú viac na lesk, než na skutočnú hodnotu. Moja mama na to hovorí: pýcha na ulici, hovno v truhlici. A tak to často naozaj je. Máme tu krásne autá. Ale našťastie aj dosť skvelých ľudí.

Podľa čoho si vyberáš zrazy, kam pôjdeš?
Podľa ľudí. Lákajú ma však veľké zrazy. Napríklad ísť s E-Type po vlastnej osi až do Maroka na Maroc Classic – La Route du Coeur. Je to len sen, ale sny treba mať.

KTO JE LEO PETROVIČ?

Študent na Strednej priemyselnej škole strojníckej. Plnoletosť dosiahne v novembri tohto roka a je zapálený veteránista, ktorý túži byť veteránistom aj po získaní vodičského oprávnenia typu B. Venuje sa renováciám a jeho profesijný život je zatiaľ budúcnosťou. Je členom Klubu priateľov auto-moto veteránov Hamuliakovo.