LOUIS RENAULT – Francúzsky Henry Ford

Moje prvé auto bol Renault 4CV z roku 1956. Bol som študent a auto bolo len o 3 roky mladšie ako ja. Keď som sa pozrel na jeho výrobný štítok, zostal som prekvapený. Bol som v čase hlbokého socializmu zvyknutý na nápisy ako „národný podnik“ „štátny podnik“ alebo z NDR na VEB (Volks Eigener Betrieb = ľudový závod) a podobne. Na francúzskom aute som nič také neočakával, a predsa na štítku stálo: „Régie Nationale des Usines Renault“ (v preklade: „Národná správa tovární Renault“). Začal som sa preto zamýšľať. Poznal som skratku F.I.A.T. (Fabrica Italiana d´Automobili Torino), ale meno „Renault“ tam bolo, takže iste nešlo o žiadnu skratku. Neexistoval Google a žiadne vyhľadávacie nástroje, a tak som sa po krátkom pátraní dozvedel len to, že Renault je zoštátnená fabrika po pánovi menom „Louis Renault“. Mal som 21 rokov a na veľké pátranie som nemal myšlienky. Teraz, o 42 rokov neskôr, keď sa chystám písať o mojej Renaultke 10, nedalo mi to a riadne som preskúmal, čo za tým bolo. Tak si kľudne sadnite do fotelky a čítajte, čo som zistil.

Text: Pavol Arnold

Louis Renault (12. 2. 1877 – 24. 10. 1944)

 

Paríž, Vianoce 1898. Hore prudkým kopcom na Montmartre sa šinie malé autíčko a v ňom mladučký, sotva 22 ročný Louis Renault. Auto má 1,75 konských síl a stačí mu to na rýchlosť aj 50 km/h! Ale iste nie hore kopcom na Montmartre! „Odkiaľ má to autíč­ko?“ Nuž, vyrobil si ho sám v drevenej šope v rodičovskej záhrade. Neviem či je to z ríše snov, ale údajne okam­žite predal 12 kusov. Autíčko dostalo priliehavé meno „Voiturette“ (čo zna­mená „autíčko“, ale tiež „kočiarik“). To ešte netušil, čo z neho bude, ale tak sa začínajú veľké príbehy…

Inzercia

Raketový štart

Louis Renault bol štvrtým zo 6-ich detí zámožného textilného fabrikan­ta v Paríži. Ako dieťa z dobrej rodiny navštevoval dobré školy, ale ako žiak nijako nevynikal. Raz ho ktosi ako de­saťročného našiel v lokomotíve a keď sa ho opýtali, čo tam chce, odpovedal, že chce presne vedieť, ako to funguje. O trochu neskôr navrhol malý parný čln, ktorý dostal riadne povolenie na prevádzku. Ako vidieť, od malička čosi montoval a vymýšľal, a tak sa po lýceu pustil v menovanej šope ro­dičovskej záhrady do konštruovania auta. Nuž akokoľvek, tá jazda hore a dole na Montmartre už bola riadne naplánovanou reklamnou akciou a jej následkom bol predaj vozidiel značky Renault. Používali motory De Dion, ale pohon mali vlastný a technicky oveľa dokonalejší ako vtedajšie reme­ňové a reťazové pohony. Náhon riešil Louis Renault pevným hriadeľom (kardánom) s 3-stupňovou prevo­dovkou a toto si nechal aj patentovať. Príjmy z licencie na prevodovku a po­hon pevným hriadeľom ako aj vlastná výroba znamenali raketový štart. Už za 18 mesiacov mala firma 100 za­mestnancov!

Bratia Renaultovci

Louis zostal na začiatku technikom a konštruktérom. Sám si to vždy želal a na pokojnom vidieku chcel vyvíjať nové prvky do automobilov. Obchod­né vedenie prevzali jeho starší bratia Marcel a Fernand. V tom čase bolo najlepším reklamným prostriedkom zúčastňovať sa na jazdách a prete­koch (považujem to za veľmi pocho­piteľné, keďže práve na pretekoch sa preverovala spoľahlivosť, ktorá bola problémom áut dosť dlho). Firma Re­nault Fréres (= Bratia Renaultovci) sa týchto jázd zúčastňovala veľmi úspeš­ne. Už v roku 1899 zvíťazili Louis a Marcel na súťažných jazdách Paríž – Trouville, potom Paríž – Oostende a Paríž – Rambouillet. V roku 1900 zvíťazili v dlhotraťových jazdách z Paríža do Bordeaux a Toulouse. Len víťazstvo v poslednom z nich im vyniesol 350 objednávok. Prete­kanie bolo nebezpečné a čoskoro si vyžiadalo prvé obete. V roku 1903 sa na trati Paríž – Madrid zabil brat Mar­cel. Šokovaný Louis okamžite prestal pretekať a prenechal pretekanie iným, napríklad maďarovi Ferencovi Sziczovi, ktorý v roku 1906 zvíťazil na Renaulte 90 CV v prvom Grand Prix automobilovej histórie, a to s náskokom 30 minút! Aj keď bratia prestali pretekať, opäť ich zasiahol krutý osud. Brat Fernand v roku 1909 neočakávane zomrel. Louis, ktorý chcel vždy zostať technikom a konštruktérom, musel zasadnúť do „šéfovského“ kresla. Akokoľvek netúžil po úlohe veľkého šéfa, viedol firmu veľmi úspešne. Nechal sa in­špirovať Henry Fordom a na ostrove Seguin na rieke Seine postavil závod s pásovou výrobou v dĺžke 1,5 km! Bol to v tom čase najväčší výrobný pás mimo USA. Naviac vybudoval paletu modelov od masového 10 CV, ktorý zodpovedal Fordovmu „Téčku“, až po luxusnú Pullmann limuzínu 40 CV s 9,1 litrovým 6-valcom pre parížsku „smotánku“, ktorej sa po francúzsky povie „hautevolée“ (voľne preložené: „vysoko lietajúci“).

 
Inzercia

 

„Maslo“ pre Nemcov

Firma Renault bola jednou z mála, ktorá ponúkala celú paletu automobi­lov, neskôr vrátane nákladiakov. Louis sa snažil vychádzať aj bez subdodáva­teľov. Podľa neho boli nespoľahliví. Rovnako tak postupoval voči bankám a aj preto nechával vo firme veľké množstvo kapitálu, čo mu pomohlo prekonať „Veľkú hospodársku krízu“ v rokoch 1929 – 1933. Louis a jeho firma zaznamenávali veľké úspechy a podieľali sa na historických uda­lostiach ako boli napríklad „taxíky od Marny“, o ktorých sme písali v čísle 09/2014 na stranách 28 – 29.

Osudnou sa Louisovi stala až 2. svetová vojna. V lete 1940 odišiel do Ameriky, kde viedol rozhovory s Henry Fordom a keď sa vrátil, našiel svoju firmu pod správou nemeckého Wehrmachtu, ktorý ho postavil pred hotovú vec. Buď bude vyrábať nákla­diaky pre armádu, alebo firmu prevezú do Nemecka. Po vojne argumentoval, že chcel zachovať technológiu a prácu vo Francúzsku, a tak pristúpil na pod­mienky Nemcov. V čase 2. svetovej voj­ny sa viacero faktov, či výrobu saboto­vali a podobne – teda či Renault kládol odpor voči okupantom, stalo predme­tom dohadov. V každom prípade, je známe, že v tajnosti plánoval Renault 4CV, ktorý bol jednoznačne inšpirova­ný nemeckým KDF ( z neho sa neskôr vyvinul známy „Chrobák“). Ako dôleži­tý priemyselný závod bola továreň Re­nault viackrát bombardovaná a značne poškodená. Zaujímavé je, že podobne ako u nás sa aj vo Francúzsku po 2. svetovej vojne delil odboj na dva: ko­munistický alebo nekomunistický. Lo­ius Renault komunistov nemal v láske, čo pred vojnou otvorene prejavoval. Je teda jasné, že členovia komunistické­ho odboja sa na ňom po vojne chceli vyvŕšiť. V septembri 1944 sa na radu svojho advokáta dostavil na políciu, ktorá ho okamžite zatkla pre kolabo­ráciu. Argumentoval, že kolaboroval len preto, lebo druhá alternatíva, pred ktorú ho postavili Nemci, bola tá, že jeho fabriku prevezú do Nemecka aj so 40 000 pracovníkmi. Tí tam potom mali pracovať pod vedením Daimler Benz-u. Tvrdil, že podľa možností sabotoval kvalitu nákladiakov, ktoré boli na východnom fronte naozaj dosť nespoľahlivé. Istému priateľovi povedal, že „dodával Nemcom maslo, aby im nezhabali kravy“. Je tragédiou, že nikdy nedostal možnosť obhájiť sa v riadnom procese, pretože zomrel vo väzení sotva 4 týždne po tom, čo ho zatkli. Firmu Renault zoštátnili a vdove so synom nevyplatili ani frank odškodného. Firma Renault sa po voj­ne dožila ďalších veľkých úspechov hlavne vďaka modelu R4CV, ktorý vy­vinul Louis Renault tajne počas vojny. Francúzska vláda tiež násilne odkúpila aj Renaultovu elektráreň, ktorá v pros­triedku 50.-tych rokov vynášala až 11 miliónov dolárov ročne.

Hrdina Renault?

Rodina sa pustila do očistenia mena Louisa Renaulta a tento boj sa dodnes neskončil. Jeho vdova Christiane v roku 1956 vystúpila s tvrdením, že Renaulta vo väzení zavraždili. Do­ložila to svedectvom jednej mníšky, ktorá videla ako krehkého 67-ročného Renaulta bili a priložila aj röntgenový snímok jeho polámaných väzov (ofici­álnou príčinou smrti L. Renaulta bola infekcia močových ciest).

Historici neskôr objavili dôkazy, že nákladiaky vyrobené firmou Renault boli naozaj úmyselne sabotované a ich nespoľahlivosť bránila Nemcom preraziť východný front. Žeby sa na­koniec ukázalo, že Renault bol hrdina? Francúzska vláda napriek týmto dôka­zom odmietla obnoviť prípad a v roku 1999 nepozvali jeho vnukov ani na oslavy 100. výročia založenia firmy. Tento škandál sa ešte stále ne­skončil a v roku 2011 začal súdny spor o odškodnenie rodiny Renaultovcov.

Louis Renault bol obeťou svojej doby a práva, ktoré v časoch vojny nebýva veľmi spravodlivé. Urobili z neho veľ­kého obetného baránka, aby ukázali, ako sa vedia vysporiadať s kolaborant­mi 2. svetovej vojny.

V čase najväčšej moci a slávy sa hovorilo: „Keď Renault kýchne, Fran­cúzsko dostane nádchu“. A to sa zdá byť príznačné pre jedného z veľkých mužov motorizmu.

Prečítajte si tiež

Upraviť, nechať tak, upraviť, nechať tak…