„Áno, ponúkali mi za to auto 1,2 milióna korún. Nedal som ho. Možno by ma presvedčilo 1,5 korún. To by som si potom kúpil V8,“ spomína na poslednú ponuku za Mercedes 250 SE/CP, ktorý práve utiera jelenicou, jeho majiteľ. „Keď si pozriem dnešné „esko“ a toto som z toho zmätený, nepáči sa mi, kam sa uberá motoristický svet,“ Majo je prosto klasik a veteranista od špiku kosti.

Text a foto: Samuel Vanko
 

 
Marián Knapec je motoristický pacient, keď som mu volal prvý krát neváhal ani sekundu a keby som nebol povedal, že prídem ja za ním, naštartuje auto a bol by schopný prísť on za mnou. Naše stretnutie sa však muselo oddialiť, lebo ho čakala dlhá cesta do Nemecka, odkiaľ doviezol, neuveríte… ďalší Mercedes. Ani sa nestihol poriadne nadýchnuť po náročnej ceste, už som pred jeho domom postával ja a tak sa hodinu po návrate chcel-nechcel musel otravovať s novinárom. Chcel som byť tolerantný a pýtal som sa len na základné informácie, no Majo sa ukázal ako milovník všetkého čo k autám patrí a oduševnene sa venoval mojim otázkam a prezentácii pokladu, ktorý stráži v garáži. Plný zážitkov z nemeckých ciest zapletie do výkladu o motore, karosérii, interiéri aj pohľad zo zeme výrobcu Mercedesov.

Kedysi sa zaoberal výlučne autami z tridsiatych rokov. Keď si však uvedomil, že viac času trávi v garáži opravovaním ako na cestách vozením, začal poškuľovať po niečom mladšom, no s podmienkou… auto musí byť pekne klasické. K rozhodnutiu stiahnuť sa do územia automobilov zo šesťdesiatych rokov mu prispela aj neustále sa zhoršujúca situácia s vybavovaním historických značiek, či komunikáciou s kompetentnými inštitúciami. Napriek negatívnym postojom veteránskej obce k všetkému, čo nebolo vyrobené v maximálne tridsiatych sa predsa len zavrel do kancelárie k počítaču a začal zháňať. Jedno bolo isté, chce Mercedes. Aj náhoda chcela Majovi Knapcovi pomôcť a tak mu na dvor postavila kupé z roku 1965, a áno, tušíte správne, z dieľne nemeckého Mercedesu. Tmavomodrá 250 SE/CP vyzerala už vtedy poklony hodne.

Interiér bol a stále je v bezchybnom stave. Keď sa nový šéf auta do vnútra pozrel prvý krát, bolo vidno jediné… auto nikdy netrpelo v garáži a spolu s bývalým majiteľom, diplomovaným inžinierom, architektom sa potulovalo po nekonečne dlhých a rýchlych, nemeckých diaľnicach. Bledohnedá koža na obrých sedadlách preto vykazuje známky opotrebenia, no akékoľvek zásahy do jej stavu, aj malá renovácia by auto obralo o kus charizmy. Vôňa starej a udržiavanej kože je v aute na nezaplatenie, cítite sa ako v inom svete. Pocit doplnený úsmevom pri pohľade na pôvodné rádio, drevom obložené stĺpiky, luxusne pôsobiaci koberec na zemi… všetko hrá na ľudské zmysly ako jeden dobre premyslený celok. Merdeces 250 SE/CP nikdy nemal ambície robiť niekomu poslušného sluhu, nevozieval ťažké náklady a jedinou jeho úlohou bolo bezpečne a čo najpohodlnejšie presúvať seba a svojho vodiča… a darilo sa mu to s poriadnou dávkou grácie.

Ani u nového majiteľa sa nemá auto zle. V garáži, kde Mercedes parkuje to vyzerá ako v obývačke pre autá. Podlaha bez jedinej kvapky oleja, náradie s nemeckou precíznosťou usporiadané pekne na svojom mieste. Žiaden neporiadok, pohodené handry, či prach v kútoch, len jemný náznak vône spáleného benzínu, ktorý tu ostal, keď „medveď“ musel vyjsť na slnečné lúče. Pozeráme papiere, ktoré ostali po pôvodnom majiteľovi. Dych mi vyrazil pohľad na bločky a kompletnú servisnú dokumentáciu za 43 rokov života auta. Rešpekt…

Poklad, ktorý som práve videl u Mariana v šuflíku som musel ísť predýchať na čerstvý vzduch, a tak vonku obzerám auto, zboku, spredu, kľaknem si a skúšam nájsť niečo, čo mi zvraští čelo a povie mi, že nie som v sne. Mercedes má za sebou malú renováciu urobenú pomocou pôvodných dielov, ktoré Marián vymenil a poškodené dal do zberu. Žiadne objednávanie klampiara, hľadanie neexistujúcej dokumentácie. Otvoril garáž, vymenil diel a nastriekal auto. Hotovo, je po renovácii.

Poďakoval som za kávu, poklonil sa pani domu a hybaj do kráľovstva Kráľa Mariána Knapca. Šesťvalcový motor s objemom 2,5 litra naskočil na prvý krát… už som nepozeral s otvorenými ústami, ani nachvíľu som si totiž nemyslel, že „meďák“ bude zúrivo točiť štartérom, až kým sa nerozhodneme pre štart pomocou káblov. Vnútrom mi prešiel šum prekvapenia, až keď sa auto rozbehlo. Pod kapotou si šveholí 150 koní, ktoré ma napriek váhe vozu ponoria hlbšie do sedačky, ako som čakal. Sila motora mi síce nechce zlomiť väzy, no nedá sa zahanbiť. Opájam sa vôňou interiéru, ruku mám len tak prehodenú cez okno von a neruší ma ani zvýšená pozornosť okolia. Ak idete v tomto aute, musíte si na to zvyknúť. Dievčatá sa naň lepia ako muchy na mucholapky a chlapci usilovne otáčajú hlavy a kývajú. Nevšímavo urobíme dve kolečka po Žiline, narobíme trocha rozruchu v prázdninujúcom meste a odplazíme sa voziť po zamotaných cestičkách nad mestom. Do vnútra sa dostávajú omamné vône prezretého ovocia, zelené lúky sa rozprestierajú vôkol nás stále vo väčšej rozlohe. Vozidlo sa v americkom štýle „prehúpe“ cez retardér na konci dediny a bez zaváhania sa pustí do zdolávania prudkého stúpania, až kým nás nevyvezie na kopec, kde sme rozhodli zaparkovať a kochať sa prírodou. Išli sme snáď desať minút a už nie je vidno jediný dom, žiadna civilizácia, len my a Mercedes. Neviem, či sa majiteľ auta kochal prírodou, ja som však nedokázal pustiť z očí cestný koráb, ktorý nás tu dostal. Pri západe Slnka si uvedomujem kvalitu spracovania. Chróm je poriadny kus chrómu a plechy sedia na svojom mieste, ani pamiatka po škrabancoch, tobôž búračke.

Prvý krát bola predstavená karoséria ľudovo prezývaná tiež „krídlo“ v roku 1959. Konštrukcia obsahovala bezpečnostné prvky, ktoré brali ohľad najmä na pasažierov a prezývku si vyslúžila za plutvy, ktoré začínali jemným náznakom v predných partiách a tiahli sa až k zadnej kapote, kde viditeľne vyčnievali. Dizajnér, Béla Barényi sa pravdepodobne inšpiroval americkými autami, ktoré mali plutvy ešte väčšie. Okrem sedanu a kupé sa vyrábali aj kabriolet či roadster. Autá boli pokračovateľmi tradície luxusných vozidiel, ktoré sa do povedomia ľudí dostali tak hlboko, že keď sa dnes povie „eskový mercedes“, prostredím to zašumí, ako keď stromom plným lístia preletí ľahký vietor. Ľudia osedlávajúci Mercedes triedy S sú okamžite zaradení do bohatej kasty podnikateľov či mafiánov. No, kúpiť nový je predsa len jednoduchšie a môže ho mať každý, kto naň má. Ale mať auto z roku 1965 a starať sa o neho tak, že nikto nebude mať pochybnosti o ďalšom minimálne raz tak dlhom živote, je o odvahe a zanietení. Niekedy nejde len o to, auto mať, ale mať ho rád. Majo je blázon a iné, ako triedu S nechce a pokiaľ má vozidlo menej ako 40 rokov, tiež ohrnie nos. Zatiaľ… ešte neprišiel na chuť mladším ročníkom a nad tými najnovšími len krúti hlavou. Aj keď majú dodnes ten istý stupeň poznateľnosti, ako mali pred 40 rokmi, už je to o niečom inom. „Myslím, že keby chceli, aby som vymenil tento za nový, neurobím to. Už mi tie autá nič nehovoria,“ konštatuje na záver zamyslenia sa nad súčasnou produkciou značky.

Automobilový labužník Marián Knapec, vie prečo ho má a vie čo s ním má robiť. Má ho rád a udržiava ho v najlepšej kondícii. Už to síce nie je bežec na dlhé trate, i keď by ich bez mihnutia oka zvládol, Majo radšej nechá auto postavené na parkovisku, kde robí osvetu medzi ľuďmi, ktorí si myslia, že čo je staré je vrak. A treba uznať, robí to úspešne. Staršie ročníky vozidiel značky Mercedes z našich ciest miznú a zohnať ich v zahraničí tiež nie je ľahké. Veľká časť z nich padla ako obeť neúprosnému času a ak sa nejaký nájde ceny sa pomaly šplhajú do horibilných čiastok a prestávajú byť pre našincov zaujímavé. Vždy keď sa niečo na internete ukáže Majo dlho analyzuje, či má zmysel preň ísť. Auto vás okúzli svojím majestátnym výzorom, v jeho vnútri sa cítite inak, akosi bezpečnejšie, ako v iných približovadlách. Mercedes 250 SE/CP je do posledného detailu vyrobený podľa hesla Gottlieba Daimlera, ktorý z duše nenávidel kompromisy. „Len to najlepšie alebo nič,“ a podľa tohto motta sa vyrábali autá značky Mercedes. Keď sadnete napríklad do Mariánovho kupé, pochopíte, čo tým Daimler myslel.

Dosť bolo kochania, som nedočkavý na pokračovanie jazdy. Každý meter v tomto aute je zážitok, pred očami vám svieti obrovská, mercedesácka hviezda, ktorá je umiestnená ďaleko pred vami na konci dlhej kapoty a vy sa výletným tempom presúvate niekam tam… ďaleko. Znova vystrčím ruku z okna ako mafián začiatočník a nechám sa unášať vlnením podvozka. Mercedes začal používať vo svojich autách aj pneumatický podvozok, no 250 SE/CP sa neušiel napriek tomu je jazda dostatočne komfortná. Plynový podvozok sa nedal do 250 objednať ani za príplatok a tak sa na vzduchu vznášal len model so silnejším motorom V8 300 SE/CP. Rozmery auta zatajujú obecenstvu dych. Oproti sedanu má kupé rozšírený a znížený podvozok, i tak má karoséria celkom slušne veľké previsy. V ostrejších zákrutách máte pocit, že si nadbiehate ako s autobusom, dĺžka takmer 5 metrom si to však automaticky pýta. Ak sa pozabudnete a zoberiete to príliš ostro oškriete o obrubník dobové pneumatiky a to by bola škoda. Ani váha nie je zanedbateľná. Kvôli chýbajúcemu stredovému stĺpiku je posilnená celá konštrukcia, podobne ako pri verzii kabriolet a auto váži bez 10 kilogramov takmer 1,5 tony, to pocit autobusu v prevedení kupé ešte umocňuje.

Mercedes 250 SE/CP sa vyrábal od roku 1965 a do roku 1967 sa vyrobilo 4108 kusov. Cena nového vozidla sa pohybovala v okolí 25 tisíc mariek a líšila sa len použitým motorom a výbavou. Na zadnej náprave sa vyšantí 150 koní, ktoré ju roztáčajú silou 240 Nm, pričom si za to vypýtajú necelých 12 litrov benzínu. Živlom pre toto auto je jednoznačne diaľnica alebo dlhé, nie moc zakrútené okresné cesty, pričom rýchlosť sa poslušne zastaví až na 193 km/h. Cestovná 130 je však dostačujúcou a bez akýchkoľvek náznakov únavy na vašom tele bude Mercedes komótnym pohupovaním sa hltať ďalšie a ďalšie kilometre zvolenej trasy.

Cestou späť do mesta si na nás zgustne jeden nasrdený majiteľ BMW, ktorý zrejme nevydržal našu rýchlosť a predpísaných 60 km/h ho evidentne rozčuľovalo a tak zacítil nepotlačiteľnú potrebu nás predbehnúť. Keď zabočí tesne pred nami, hneď do prvej slepej uličky, uzatváram čudnú príhodu so záverom, že lesk Mercedesu sa mu moc nezdal a potreboval nás presvedčiť, že pánom mesta je tu jeho BMW. Pomalá hudba a hypnotický tanec podvozka dlhočizného auta nám však nedovolí sa rozčúliť a tak len s nonšalantným kývnutím rukou prehliadame jeho pomaly tíchnuce ešte stále zúrivé trúbenie. Cesta do garáže trvala príliš krátko, no dosť dlho nato, aby som si pri odchode smutne vzdychol. Zatváram ťažké dvere a podávam ruku Mariánovi. Keby som mal klobúk zložím ho z hlavy na znak veľkého rešpektu pred autom a jeho pánom.

Námet a scenár
Samuel Vanko

Kamera a strih
Adrian Stránsky

Partneri, bez ktorých by video nebolo

Motel DUO Oščadnica
Leika s.r.o.

Auto na filmovanie zapožičal Marián Knapec.

Ďakujeme