Motorkárom od plienok / Stanley Cvengroš

Stanislav Cvengroš bol náš dlhoročný spolupracovník, skvelý novinár a veľký milovník motorizmu. Raz po práci sme spolu pri káve a debatovali sme o motocykloch, ktoré navždy poznamenali jeho život. Vznikol z toho tento rozhovor.

Text: Samuel Vanko Foto: archív Stanislava Cvengroša a Samuel Vanko

„Stanley“, ako mu hovoria priatelia, je totiž motocyklista, ktorý okúsil aj kariéru pretekára a chvíľu sa spolupodieľal na vývoji anglických motocyklov Norton. Preto sme ho posadili na druhú stranu stola a z novinára urobili obeť rozhovoru.

Ste stále aktívnym motocyklistom, ale boli ste pretekárom. Aká bola cesta mladého Cvengroša do sedla ostrého motocykla?
Motocykle ma sprevádzali už od narodenia, pretože ich mal doma môj otec. Dokonca vlastnil i anglické modely z 30. rokov. Ak si dobre pamätám, mal aj nejakého Nortona. Keď otec vybadal môj záujem o motocykle, spravili sme dohodu. Ak dokončím základnú školu so samými jednotkami, zoženie mi motocykel. To bolo v roku 1953. Podarilo sa mi to a otec slovo dodržal. Doniesol mi v krabici rozloženú Jawu Robot 100. Veľa dielcov z nej chýbalo, bola v zlom stave. Otec mi povedal, že ak chcem byť ozajstným motoristom, musím si ju vedieť zložiť. Mal som vtedy 14 rokov a tento motocykel vo mne tú pasiu rozbehol naplno. Začal som dávať Jawu dokopy. Veľa som si spravil sám, ale bez pomoci profesionálnych mechanikov som sa nezaobišiel. Pomohli mi napríklad s výbrusom valcov. V tom čase som začal chodil na strojársku priemyslovku, a to k sebe pekne pasovalo.

Predplatné printového vydania magazínu VETERÁN SK

Ale Jawa bola len začiatok.
Áno, ten motocykel som naozaj poskladal a začal som s ním chodiť do Autoklubu. Tu sa stretávali pretekári, ktorí sa vrátili z nedeľných pretekov a rozoberali priebeh podujatia. My, taká mladá chasa, sme tam sedávali a počúvali s otvorenými ústami. Raz sa mi pán Bartošek, jeden z členov vedenia Autoklubu, prihovoril, či by som mu nepomohol s robením tabuliek. Súhlasil som a pomáhal som mu s nejakými papierovačkami. Nakoniec sa ma spýtal, či by som nechcel pretekať, na čo som nedočkavo odpovedal, že áno, veď to bol predsa môj sen.

To išlo tak ľahko?
To vôbec, bol to iba začiatok. Len čo sa konala prvá súťaž, prihlásil som sa a na štart sa postavil s poskladaným Robotom. Bolo to beznádejné. Ani presne neviem, v ktorej časti pretekov sa mi rozsypalo zapaľovanie a späť ma doviezli na nákladnom aute. Pokúsil som sa o to viackrát. Potom si ma k sebe pozval pán Bartošek a ponúkol mi motocykel po jednom pretekárovi, ktorý už s jazdením skončil. Bola to ČZ 125 OHC na motocyklové súťaže, dnešné enduro, a síce som chcel jazdiť cestné preteky, nemal som na to ani peniaze, ani možnosti. Bez okolkov som preto súhlasil.

Darovanému koňovi na zuby nepozeraj, ale ja tam počujem nejaké ale.
Veru. Bolo tam ale. Bol som si poň u istého pána Sodomu a keď som mu vtisol do ruky lístok, ktorý ma oprávňoval prevziať si motocykel, neveriacky sa na mňa pozrel a spýtal sa ma, ako si chcem ČZ odviezť. Tak som mu suverénne povedal, že pôjdem na nej. Vtedy sa zasmial a zobral ma do vedľajšej miestnosti, kde bola pod stolom v krabici rozložená motorka.

Takže vstup do sveta motocyklov ste si vlastne vyskladali.
Doslova. Tá motorka bola rozobraná do poslednej skrutky. Ale aj toto sa mi podarilo poskladať. Bola to viac-menej sériová ČZ a vďaka Mototechne, opravovni motocyklov sídliacej v bývalých kasárňach neďaleko nášho domu pri bratislavskej Kuchajde, som mal prístup k náhradným dielcom. Pracovali tam dvaja moji dobrí kamaráti, ktorí pretekali a veľmi mi pri skladaní pomohli.

S touto motorkou som aj začal jazdiť. Najskôr ľahšie preteky, ale rýchlo som si vyjazdil tretiu výkonnostnú triedu, na základe čoho mi pridelili ďalší motocykel. Tentoraz už o niečo ostrejší a pripravený na súťaže.

Rozložený?
Nie, teraz nie. Bola to ČZ 125 Scott so zdvojeným rúrkovým rámom, valec mal dva výfukové zvody, štvorstupňovú prevodovku a motocykel zase skvelý priebeh krútiaceho momentu. Na prvé preteky som s ním nastúpil na chvoste triedy, predo mnou boli chlapci, s ktorými som sa nemohol porovnávať. Dôležité však bolo, že som sa dostal do toho kolotoča. Ale predstavte si, zajazdil som tak dobre, že som sa vyšplhal do prvej desiatky a z Krkonôš si odviezol cenu za 9. miesto (tlmiče pruženia a sekundárnu reťaz) a tiež body do výkonnostnej triedy.

Tak sa mi otvorili dvere aj na preteky majstrovstiev republiky. Trvalo len rok, kým som si vyjazdil prvú výkonnostnú triedu, to už som bol frajer.

Do jednotky sa však žiada aj poriadny motocykel, je to tak?
Veru, pridelili mi ostrú Jawu ČZ 175 s 19-palcovými kolesami. Aj sa mi s týmto motocyklom darilo, robil som aj výsledky, ale prišiel rok 1968. Angažoval som sa s nejakými plagátmi, a tak nás so sestrou zatlo ruské komando. Nejako sa nám podarilo utiecť a ja som emigroval do Anglicka.

To bolo také ľahké? Len tak sa zbaliť a odísť?
Vôbec to nebolo ľahké. Našťastie som mal kvôli pretekom platné víza a doložku a na tieto papiere som mohol vycestovať. Do Anglicka som cestoval vlakom z Viedne.

Ako dlho ste boli v emigrácií?
Približne dva roky. Potom sa zrazu okolo mňa začal točiť nejaký človek, ktorý mi tvrdil, že môj odchod bude premlčaný, nech sa vrátim späť. Povedal mi, že vraj hľadajú nejakých vývojárov. Vrátil som sa, no nehľadali.

Ostanme na ostrovoch. Postretol vás tam osud, pre ktorý sme sa vlastne teraz aj osobne stretli.
Najskôr poďme poporiadku. Odišiel som do Anglicka, ale tam som nemal žiadne zázemie, robotu, nič. Jediné, čo som mal v rukách, boli dva kontakty z medzinárodných pretekov. Poznal som dvoch anglických motoristických novinárov – Petra Frazera z Motor Cycle a Petra Howdla z Motor Cycle News. Oni dvaja mi veľmi pomohli. Vybavili mi zamestnanie vo vývojovom oddelení motocyklového výrobcu Norton.

A mali ste na prácu vo vývojovom oddelení dostatočnú kvalifikáciu?
Popri práci som veľa študoval a postgraduálne som si robil špecializáciu Skúšanie motorov a vozidiel. Zo začiatku mi pri výpočtoch robili najväčšie problémy miery. Oni majú palce, mi centimetre, a to mi veľmi nešlo. Chvíľu trvalo, kým som sa do toho dostal.

Aj ste reálne pracovali vo vývoji?
Hneď na začiatku mi dali nakresliť nejaký motor a keď som prácu odovzdal, výsledok sa im pozdával. Na rovinu sa ma spýtali, či chcem ísť rovno do vývoja kresliť alebo ísť do skúšobne motorov. Vybral som si skúšobňu, a to bola výborná voľba. Bola to praktická práca. Najskôr som dostal úlohu zlepšiť jeden motor, ktorý vyrábali priamo v Nortone. Jednovalcový dieselový stacionárny priemyselný motor. Potom mi dávali robiť generálky motorov, ktoré sa vracali z bežnej premávky. Na základe mojich výsledkov ma prehodili do oddelenia motocyklov.

Keď som sa presunul, hneď ma navliekli do motokrosovej kombinézy a poslali na trať. Keď ma stiahli dole, prezradili mi, že by boli radi, keby som začal pracovať na ostrej 250.

Na niečom podobnom s čím ste jazdili v Československu?
Áno, chceli s tým motorom jazdiť majstrovstvá sveta v motokrose.

Ale v Nortone predsa taký motor mali.
Mali, to áno, ale chceli vyhrávať. Tá ich dva a polka bol starý motor Villiers. S takým náčiním sa nemohli uplatniť a preto chceli, aby som z toho spravil víťazný agregát. S tým motorom sa však nedalo nič robiť. Bola to stará technika s nepoužiteľnou konštrukciou. V Nortone však chceli nasilu prerobiť tento starý motor, a tak som im navrhol nové ojnice a trocha zmenil časovanie. Víťazný agregát to ale nebol, aj keď sa výsledky jemne zlepšili.

Dal by sa porovnať agregát, na ktorom ste mali pracovať, s motorom, na ktorom ste pretekali?
To ani zďaleka. ČZ v tom čase robili najlepšie motokrosové motory na svete. Norton na to nemal. Najlepší svetoví jazdci jazdili na čezetách, významné podujatia vyhrávali čezety, boli to nedostihnuteľné motocykle so skvelými motormi. Aj som sa chcel podujať na stavbu podobného motora pre Norton, ale nepodarilo sa to presadiť cez vtedajšie vedenie fabriky.

Prečo do toho nechceli ísť?
Nebola tam tá správna vôľa a najmä, Angličania na to nemali peniaze. Norton v tom čase už nebol to, čo býval. Chceli sa venovať len tomu starému motoru, ale ani oni mu nedokázali dodať výraznejší potenciál. Ja som sa vrátil k robeniu sériovým motorov.

Takže návrat na ostrý motocykel sa nekonal?
Až tak doslovne nie, ale chodieval som s nimi na testy na ostrov Man (tamojšie cesty majú mimo obcí neobmedzenú rýchlosť a koná sa tam slávna Tourist Trophy TT – pozn. redakcie). To bola paráda a podarilo sa mi udržať si kontakt so športom. Stretol som tam veľa známych motocyklových a automobilových pretekárov. Vďaka práci som sa stretával s významnými konštruktérmi. Spolupracovali sme napríklad s konštrukciou motorov do F1 Ford Cosworth. Prostredníctvom technika z firmy Good Year som sa zoznámil s tímom Jacka Brabhama. Najviac ma v Anglicku bavili prípravy na TT, to bolo naozaj úžasné. Ten okruh je zložitý a preteky neuveriteľne nebezpečné. Prípravy boli tvrdé, ale zaujímavé. Neustále sme zapisovali a porovnávali výsledky, vylaďovali akceleráciu, robili pokusy na experimentálnom agregáte, v laboratóriách sme sa snažili zlepšovať motor od najmenších častí. Bola to fascinujúca práca. Snažili sme sa napríklad do Norton motorov implantovať vstrekovače.

Za dva roky ste toho stihli dosť.
To áno. Robili sme na mnohých veciach. Bohužiaľ, Norton už nebol v takej kondícii a konkurencia rástla rýchlo.