Preteky, ktoré majú občasnú periodicitu a medzi prvým a druhým vydaním prešlo necelých 90 rokov, sú dnes ikonou vytrvalostných rally historických vozidiel. Tento rok sme mali na pretekoch aj slovenskú posilu Alžbetu Katuščákovú, ktorá absolvovala trať ako spolujazdec.

Text: Kristína Javorská, Alžbeta Katuščáková Foto: Gerard Brown

Náročné diaľkové preteky z Pekingu do Paríža si vyžadujú odolnú psychiku, fyzickú vytrvalosť a veľa odhodlania. Posádky sa musia vyrovnať s ťažkými podmienkami, zlými cestami, bahnom i úpekmi či technickými poruchami pretekárskeho náradia. Tento rok sa na rally prihlásilo 110 posádok, pričom jedna z nich, tá s číslom 41, nás zaujala obzvlášť. Tvorila ju mladá Slovenka Alžbeta Katuščáková, ktorá na 36-dňové adrenalínové preteky vyrazila v úlohe navigátora. Na mieste vodiča sedel Joseph Robillard z New Yorku. Celú trasu úspešne absolvovali, a tak sme sa vybrali zistiť, aké je to prežiť na vlastnej koži jedno z najfascinujúcejších automobilových dobrodružstiev.

Prečo ste sa rozhodli zúčastniť sa práve náročnej rally Peking – Paríž?

K rally Peking – Paríž sme sa dostali tak trochu náhodou. Joe raz prepínal programy v televízii a na stanici BBC narazil na show o Peking – Paríž 2013. Veľmi ho to zaujalo, a tak mi poslal link s textom: „Znie to zábavne, nemyslíš?“ Ja som, samozrejme, okamžite súhlasila a o dva dni sme už boli na zozname účastníkov pre rok 2016.

Podľa čoho ste si vybrali auto?

Vybrať auto bol prvý krok. Po preštudovaní histórie rally sme zistili, že Chevrolet Coupe (tzv. Fangio Coupe) je veľmi spoľahlivé vozidlo. Rozhodli sme sa preto, že nebudeme vymýšľať a na naše prvé preteky pôjdeme touto cestou.

V Rally Preparation Services nám v Anglicku našli vrak Chevroletu Coupe z roku 1939. Autíčko sa nachádzalo v skutočne zlej kondícii, keďže od čias svojho vzniku nebolo v podstate nijako rekonštruované. RPS ho kompletne zrenovovali, ale bez pridania supermoderných vylepšení, nakoľko auto muselo zostať „true to it’s time“ („verné svojej dobe“). Dovolené boli iba bezpečnostné vylepšenia ako pretekárske sedadlá, „roll bar“ a úpravy, napríklad odrezané blatníky, látkový kryt na kufor namiesto kovového krytu pre ušetrenie hmotnosti a podobne. Rekonštrukcia trvala niekoľko mesiacov, naša príprava nám zabrala posledné dva roky.

Inzercia

Stihli ste si auto pred súťažou vyskúšať?

Áno, stihli. Myšlienka zúčastniť sa na Peking – Paríž 2016 vznikla v roku 2014, takže sme mali veľa času. Vtedy sme o tomto type pretekov veľa nevedeli, ale uvedomovali sme si, že to môže byť na začiatok príliš veľké sústo. Joe sa preto rozhodol, že by sme si to mali najskôr vyskúšať v „menšom“ a spolu so svojím kamarátom Mattom sa zúčastnili na rally Sahara Challenge 2015. Boli to kratšie preteky toho istého typu z Madridu do Marakéša. Dvojica si vyskúšala auto a tiež ako to na rally funguje. Neuveriteľne si to celé užili a Joe sa už nevedel dočkať tohtoročného júna. Po týchto pretekoch muselo ísť auto naspäť do Anglicka, kde ho znova opravili a pripravili na Peking – Paríž.

Aké bolo privítanie a štart v Pekingu?

Prvé dni v Pekingu boli veľmi vzrušujúce. Zoznamovali sme sa s ostatnými účastníkmi, mali sme školenia, inštruktáže, oboznamovali sme sa s pravidlami. Všetci sme boli plní očakávaní, optimizmu a veľmi nedočkaví, kedy sa to už cele začne. Štartovali sme pri Čínskom múre a atmosféra bola elektrizujúca. Okrem účastníkov a organizátorov tam bolo asi 200 ľudí, ktorí prišli autá odprevadiť na vzrušujúce dobrodružstvo.

Ako sa Vám páčili jednotlivé krajiny, ako sa líšili podmienky jazdy a ako Vás prijímali obyvatelia?

Mojou najobľúbenejšou krajinou zo všetkých, ktoré sme navštívili, bolo Mongolsko. Krajina, síce veľmi náročná na jazdu, ponúkala zároveň aj tie najkrajšie scenérie. Každý deň, doslova každú hodinu, sa výhľady menili od piesočnej púšte cez prérie, prekrásne jazerá a zelené oázy až po zasnežené končiare. Ľudia boli neuveriteľne priateľskí, hoci sme ich veľa nestretli. Výnimku tvorilo hlavné mesto Ulanbátar, kde žije asi 1,5 milióna obyvateľov. Je to nádherná krajina a ja sa neviem dočkať, kedy sa tam znova vyberiem.

Prijemným prekvapením bolo Rusko. Rusko je tiež krásne, čo sa týka prírody, ale vyzdvihnúť musím hlavne obyvateľov. Bola to jednoznačne najprívetivejšia krajina, ktorú sme navštívili. Ľudia boli z našej rally nadšení, v každej dedinke čakali pri ceste a mávali nám, mali pre nás prichystané kvety a rôzne darčeky, pár mestečiek si pre nás dokonca pripravilo akési pódiá na štadiónoch, kde sa všetci zišli, aby nás pozdravili a pozreli si autá. Parkoviská pri hoteloch boli vždy plné ľudí, ktorí mali knihy s obrázkami všetkých vozidiel a s menami posádok, pýtali si autogramy, zaujímali sa a, samozrejme, každý sa chcel s autami odfotiť. Boli tiež veľmi nápomocní. Jeden deň nám odišla baterka, a tak sme zastavili na krajnici uprostred ničoho. Ešte predtým ako k nám dorazilo prvé auto z rally, pristavil sa pri nás traktorista a hneď sa pýtal, aký máme problém a ako nám môže pomôcť.

Podobné príbehy malo množstvo posádok, ktoré sa s autami dostali do väčších problémov a Rusi sa vždy zachovali nápomocne, ústretovo a veľmi pohostinne. Na moje prekvapenie aj cesty tu boli v dosť dobrom stave, denne sme prekonávali 600 a viac kilometrov.

Bielorusko na mňa pôsobilo ako o niečo vyspelejšie Rusko s o niečo lepšími cestami.
Poľsko, Slovensko, Maďarsko a Slovinsko boli veľmi podobné a pre mňa dobre známe. Je pre mňa možno ťažšie hodnotiť vlastnú krajinu, ale môj priateľ, ktorý na Slovensko zavítal po prvýkrát, bol unesený. Aj tu stálo popri trase veľa ľudí, ktorí mávali a povzbudzovali nás. Bolo super byť doma!

Ako sa vlastne skladajú tímy a ako podľa Vás fungovala tímová spolupráca?

Jediným kritériom pri zostavovaní tímov bolo, že ho museli tvoriť 3 posádky (autá), a to z tej istej kategórie (Vintageants alebo Classics). Na ostatnom sa už dohodli posádky medzi sebou. My sme boli v tíme “Team Fangio USA” s našimi známymi, ktorých sme poznali už pred rally (v aute číslo 43 Matt & John a v aute číslo 46 Edward & Guido). Umiestnenie tímu sa vyrátalo podľa súčtu časov všetkých troch posádok.

Text je skrátený. Celé rozprávanie Alžbety Katuščákovej nájdete v augustovom magazíne Veterán SK, ktorý ešte chvíľu pobudne v stánkoch.

Kompletnú fotogalériu z rely Peking – Paríž nájdete TU.

Peking – Paríž

Diaľky a ich zdolávanie ľudí vždy lákalo a keď sa o slovo prihlásili automobily, bolo len otázkou času, keď niekto začne provokovať. Prišli s tým francúzski novinári, veď sa hovorilo, že ľudstvo už nemá žiadne obmedzenia. Tak čo poviete na taký výlet do Paríža? Z Pekingu. Bolo to v januári 1907. Z výletu sa stali preteky a na ich štart sa postavili vozidlá v júni. Prvým víťazom sa stal taliansky šľachtic Luigi Marcantonio Francesco Rodolfo Scipione Borghese, známy aj ako Scipione Borghese, na vozidle Itala. Na štart sa malo postaviť 40 posádok, no odštartovalo len päť. Išlo sa bez pravidiel, a tak nikto netušil, čo bude zajtra. Krutosť trasy navyše nikomu nedávala nádej, že sa zajtrajška vôbec dožije. Z pera novinára Luigi Barziniho vyšla o podujatí aj kniha, ktorá bola publikovaná v roku 1908. Vďaka tisícom fotografií odhaľuje romantiku i drsnosť dnes jednej z najslávnejších rally histórie automobilizmu.

Pre preteky Peking – Paríž to však nič veľké neznamenalo. Ľudia síce mali chuť zdolávať ďaleké trasy a bojovať o slávu pretekárov, ale aj napriek viacerým pokusom, doba podujatiu nepriala. K akémusi znovuzrodeniu došlo až v roku 1990. Štart však bol v Londýne a cieľ zase v Pekingu. Skutočne reinkarnovaný Peking – Paríž sa išiel v roku 1997. Do súťaže sa prihlásilo 94 posádok a prvý prišiel do cieľa britský pár na Jeepe Willis vyrobenom v roku 1943. O čo najvernejšiu verziu pretekov sa pokúsili organizátori v roku 2005 a zobrali na ne aj podobné vozidlá, vo veľkom to však rozbalili o dva roky neskôr. V roku 2007 na štart prišlo až 126 veteránov, z toho cieľovou páskou v Paríži prešlo 106. Trasa sa vtedy snažila kopírovať víťaznú trasu Taliana Scipioneho. Na konci mali veterány najazdených až 16 000 kilometrov. Predposledný ročník sa konal v roku 2013 a ten posledný z roku 2016 bol aj so slovenskou účasťou.
Vozidlá i posádky si na pretekoch skutočne užijú veľa dobrodružstva. Prvé preteky sa išli dva mesiace, teraz na to pretekári potrebujú približne mesiac.

Vyšlo vďaka spolupráci s magazínom Veterán SK.