Vo Francúzsku bolo vyrábaných viacero ikonických dodávok. Stačí spomenúť model HY od Citroënu. Ani ostatní tamojší výrobcovia však v tomto segmente nelenili. Renault ponúkal Estafette.

Text: Pavol Pukanec Foto: Groupe Renault

Pre znalcov francúzskeho automobilizmu je dodávka Renault Estafette rovnako charakteristická ako francúzska bageta či ikonická baretka. Dokonale dopĺňa predstavu o krajine galského kohúta zo šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokov. Bez Estafette by bol tento obraz neúplný. Auto patrilo medzi vyhlásených pracantov, neúnavné a odolné. Našlo uplatnenie v policajnom zbore, a to až v takej miere, že model Estafette sa pre niektorých stal synonymom tradičných žandárov – gendarmerie. Najväčším zákazníkom Estafette však bola francúzska telekomunikačná spoločnosť.

Inzercia

 

Správne karty
Estafette predstavila automobilka Renault v roku 1959 a na dlhých dvadsať rokov sa stal vlajkovou loďou úžitkových vozidiel značky Renault. Dodávka mala na ružiach ustlané, výrazne sa jej totiž dotkol povojnový rozmach Francúzska a tiež hodovanie v 60. rokoch 20. storočia. Pre obchodníkov to často bola voľba číslo jeden, ešte častejšie však voľba číslo dva. Spomenutý Citroën HY bol totiž obrovskou konkurenciou – vidno to aj dnes, keď práve po HY siahajú zberatelia, majitelia potulných kaviarní či pojazdných obchodov so suvenírmi. Citroën svojím modelovým radom H doslova rozvalcoval snahu Renaultu. Tomu sa však darilo aj vďaka štátnym zákazkám.

Renault mal široké portfólio úžitkových áut, z ktorého si mohli zákazníci vyberať, lenže Juvaquatre bol oproti Estafette malý, Galion či Goélette boli naopak veľké a ťažké. Takže si výrobca na svojich produktoch nijako neparazitoval a novinke Estafette to hralo do kariet.

Prvá predokolka
Renault Estafette zohral významnú úlohu pre celú automobilku. A to nielen ako model, ktorý plní firemný mešec, ale aj ako automobil, do ktorého firma implantovala novú technológiu. Ešte roku 1953 Renault predstavil projekt úžitkového auta, vanu, ktorý bol postavený na platforme budúceho modelu Dauphine. Aj Estaffete by bol možno postavený na báze malého auta s pohonom zadnej nápravy, ktoré bolo verejnosti predstavené roku 1955. Vlastne sa počítalo, že by z neho mohla dodávka čerpať maximálny počet systémov, dielcov a technických riešení. Nakoniec však všetko dopadlo celkom inak.

Guy Grosset-Grange, inžinier zodpovedný za projekt úžitkového vozidla, sa rozhodol, že racionálnejším riešením pre dodávku bude koncepcia všetko vpredu. Ľahko sa to povie, napíše, prednesie na porade, lenže pre Renault to predstavovalo absolútne revolučné rozhodnutie. Navyše, v rámci Renaultu neboli príliš ochotní podstúpiť túto tortúru. Veď modelom 4CV či Dauphine sa jasne prihlásili ku konceptu, aký napríklad využíval Volkswagen T. Navyše, dovtedy tento systém nemali v žiadnom inom aute. Bolo treba vyriešiť celý rad problémov, nákresov, rozdúchať nápady. Pre samotný projekt to však malo priniesť samé výhody. Inžinier svoje rozhodnutie vyargumentoval veľmi jednoducho. Jeho zámerom bolo udržať zadnú časť bez zbytočnej záťaže, ktorú by pre auto znamenal pôvodný koncept. Ak by sa podarilo presunúť všetko dopredu, ložná plocha auta by mohla ísť nižšie a zadná náprava by zvládla viac nákladu. To boli atribúty, ktoré v automobilke považovali za veľmi dôležité, aby uspeli v konkurenčnom boji.

V Renaulte sa preto pustili do práce, presunuli dopredu motor (ten istý, ktorý mal byť aj v Dauphine), museli však prerobiť prevodovku a tiež ju natlačiť dopredu a dali do pohybu kolesá prednej nápravy. Pri riešení technických fines sa projektanti pustili aj do tvorby viacerých verzií, a tak bol Renault Estafette uvedený na trh hneď v piatich rôznych variantoch. Základom bola dodávka s nosnosťou 600 kg, nasledovala dodávka s vysokým stropom, pick-up s plachtou, deväťmiestny mikrobus a ľahká dodávka s nižšou nosnosťou – tá spĺňala legislatívne obmedzenia Francúzska, ktoré definovali, aké autá smú parkovať v mestách. Napríklad dodávky s nosnosťou cez pol tony parkovať v mestách nesmeli.

Renault mal spočiatku pod krátkou prednou časťou malý agregát s objemom 845 cm3 a výkonom skromných 24 kW. Francúzi sa báli o jeho životnosť, a preto s ním najazdili dva milióny testovacích kilometrov, aby zistili, či svoju úlohu zvládne. Zvládol. Po roku 1962 pribudol silnejší štvorvalec s objemom 1,1 litra a výkonom 33 kW. Estafette si polepšil aj na nosnosti, ktorá stúpla zo 600 na 800 kg. Záver produkcie patril najsilnejšej motorizácii, ktorá putovala do auta v roku 1968. Benzínová 1,3 mala výkon 54 kW a auto zvládalo nosnosť od 800 do 1 000 kg.

Dodávka plná spomienok
Nezameniteľný dizajn Estafette sa za roky svojej existencie tak vryl do pamätí ľudí, že tým, ktorí ho zažili na cestách, vyvoláva spomienky na detstvo. Francúzom narodeným pred rokom 1980 určite. Úžitkový Renault mal nenapodobiteľné obrysy. Vo fabrike ho striekali veselými farbami (tými základnými boli modrá, oranžová, žltá a množstvo ďalších) a aj vďaka tomu sa auto stalo neoddeliteľnou súčasťou francúzskej mestskej i vidieckej scenérie tých čias.

Všade prítomné Estafette využívali aj marketéri. Pracovný Renault predstavoval existujúci dôkaz hospodárskej prosperity a šťastného povojnového rozmachu. Vozidlo si dokonca našlo miesto aj v garážach cestovateľov, ktorí ho využívali na krátkodobé či stále prestavby na obytné autá.

Po dvoch desaťročiach úspešného ťaženia na trhu s úžitkovými autami však aj hviezde ako Estafette odzvonilo. Dodávka sa z ponuky a reklamných katalógov definitívne vytratila roku 1980. Dovedna bolo vyrobených ohromných 1,6 milióna kusov, ktoré putovali do všetkých kútov Francúzska a dokonca prekročilo jeho hranice. V rámci spolupráce s rumunským trhom sa Estafette dostal aj tam, kde bol automobil dostupný pod menom Dacia Estafette. Renault dodnes dokazuje, že vie byť na poli úžitkových áut veľmi úspešný a zistili to aj vďaka Estafette. Po jeho umlčaní prišiel na rad model Trafic, ktorý je súčasťou produkcie dodnes.

Ozdravný plán
Francúzsko je výrobou dodávok doslova preslávené. Koncern PSA by bez nich možno už ani neexistoval a aj Renault si nimi poriadne pomastil pokladnicu. Veľký impulz preto prišiel roku 1944, keď francúzsky minister priemyselnej výroby pripravil normatívny plán. Chcel urobiť poriadok a dopomôcť správnemu, riadenému rozmachu povojnového automobilizmu v krajine. Paul-Marie Pons chcel direktívne nariadiť automobilkám, aké úžitkové autá budú vyrábať. Peugeot, Renault a Chenard & Walcker sa mali orientovať na dodávky s nosnosťou 1 000 až 1 400 kg. Citroën dostal za úlohu vyrábať ťažšie dodávky s nosnosťou 2 – 3,5 tony. Citroën to úspešne ignoroval a produkoval slávny modelový rad H.

Renault sa tohto plánu držal a vytiahol zo zásuvky ešte predvojnové skice. Auto malo pevný podvozok a na ňom bola priskrutkovaná karoséria. Išlo o staromódne riešenie, no Renault tak chcel ušetriť čas a výrobné náklady. Výsledok však bol nakoniec iný a celkom úspešný – Estafette.