Jazda so Škodou 130 RS a Matthiasom Kahle

Hľadať

A čo i len dušu dáš… v tom boji divokom, toč ty len, čo vládzeš, tým studeným volantom. Stala sa mi taká vec. Odviezol ma slávny Matthias Kahle v ikonickej pretekárskej Škode 130 RS.

Text: Samuel Vanko Foto: autor

Na oživených pretekoch Ice Race v rakúskom Zell am See sa objavila aj silno zastúpená značka Škoda. Úradujúci majster sveta v skupine WRC2 Jan Kopecký na špičkovej pretekárskej Fabii dovádzal divákov do motoristickej extázy (článok vyšiel v magazíne Veterán SK v roku 2019). A povedľa neho Matthias Kahle na staručkej, ale tiež svetovo slávnej Škode 130 RS strúhal pretáčavé šmyky v každom rohu relatívne krátkej trati. Bol som v plnom boji s počasím. Z každej strany sa ma snažila pokoriť teplota mínus 14,5 stupňa a ja som tvrdohlavo hľadal príbehy, fotil a mrzol. Vydržal som, keď mi znenazdajky zazvonil telefón. Už jeho zdvihnutie bol výkon, ktorý však bol ocenený. „Išiel by si sa s Matthiasom odviezť? O tretej štartuje, zobral by ťa na miesto spolujazdca,“ povedal mi prísny hlas zo zákulisia Kahleho tímu. Bol by som blázon, ak by som sa vykrúcal. O pol tretej som stál v pozore pri zohrievajúcom sa motore bojovej eresky a pozorne som počúval Matthiasa. S mechanikom sa bavili o všetkom možnom, len nie o pretekoch a aute. Rozprávali sa len tak, do vetra. Obaja pokojní, bez náznaku stresu, nervozity či sústredenia sa pred štartom.


Hlas z prilby
Po pár minútach sa však všetko posunulo. No neprišla predštartová nervozita. Dostal som prilbu, pevne ma pripútali šesťbodovými pásmi k špeciálnej pretekárskej sedačke, zapojili helmu k „intercomu“, vďaka čomu sme sa mohli s pilotom Matthiasom porozprávať bez toho, aby všetky slová pohltila rachotiaca Škoda. „Aj ja rád fotím, aj keď, sem-tam si fotoaparát zabudnem,“ pokračoval v rozprávaní od témy Matthias. „Čo si myslíš o foťákoch v mobile?“ pokračoval. Odpovedal som, ale tak veľmi ma zaujímali všetky detaily, že som Nemcovi asi nedal vyčerpávajúcu informáciu. Chcel som vedieť, aké to je žiť so starou Škodou na rýchlej trati, aký má výkon, maximálnu rýchlosť. „Teraz je naladená na 132 koní, ale na hrotoch s ereskom nejazdievame. Preto je to super zábava, užiješ si to,“ dokázal ma umlčať jednou vetou. Štvorvalec za mnou chrchlal, huhňal, sem-tam si odpľul. Zdal sa mi správne nedočkavý, asi ako ja, len pridať plyn a pôjdeme sa pošmýkať. „Už len chvíľu a pôjdeme, tešíš sa?“ To bola otázka, ktorá ma rozosmiala. „Teším sa? Som ako malé decko, pred ktorým držíš čokoládu a nemôžem na ňu dočiahnuť. Slinky mi stekajú až na tričko, všetko okolo už je pripravené, žalúdok, myseľ, jazyk, všetko chce dostať svoje sladké a ty mi tu čokoládu držíš dva milimetre z dosahu. Som vo vytržení,“ do tuhej kulisy zapadla jednotka celkom presne. Autom trhlo, spojka zaskučala a my sme sa pohli na štartovú čiaru. Pred nami stála už len šialená Lancia, ktorá kvôli malému meškaniu veselo dymila priamo k nám do kabíny. Neviem, z čoho sa mi krútila hlava, či z nedočkavosti alebo z toho fetu z Lancie. Keď konečne vyrazila, postavili sa mi na rukách, nohách, chrbte všetky chlpy. Je to tu, je to tu, behalo mi hlavou. Sústredil som sa na bielu trať pred nami a pritom som pozorne v periférnom videní sledoval, čo robí Matthias. Bol pokojný, akoby zapol telku a šiel si oddýchnuť. Musel som pri ňom vyzerať až nezdvorilo vzrušene. „Neboj sa, pôjdeme naplno, ale bezpečne,“ povedal a zošliapol plynový pedál. Opatrne? Neblázni, plný plyn! Poď naplno alebo poďme domov, behalo mi v hlave. Škoda sa jemne zošmykla, zadná náprava urobila mierny powerslide, Matthias okamžite kontroval, pridával plyn a držal zadné kolesá v preklze, bacuľatý zadok škodovky sa nás snažil predbehnúť. Kahle ho krotil a držal starčeka pekne v miernom šmyku. Potom ho vyrovnal, nabral rýchlosť a po vzore švédskych majstrov volantu rozkolísal auto zo strany na stranu, aby ho v ďalšom riadenom šmyku poslal do pravotočivej zákruty, potom do ľavej a v dĺĺĺĺĺĺhom pretáčavom výjazde, za asistencie uziapanej jednatrojky, narovnal auto do cieľovej rovinky. Jemne doľava, jemne doprava, auto s náznakom nervozity Matthias bravúrne posielal do pravouhlej ľavej, držal motor pod krkom, otáčky narážali na svoj limit, povolil, a v nekonečnom drifte sme vychádzali ďalšiu pravouhlú ľavotočivú zákrutu. A zase sme sa ocitli na začiatku 700 metrovej trate. Celý tento zážitok nasledoval ešte raz a potom ešte raz.


Krátka radosť
Po troch ostrých kolách sme zamierili preč z dráhy a Matthias mi do vysielačky oznámil, že to je všetko. „Všetko, to bolo všetko?“ Z prilby som sa na pretekára spýtavo zadíval zvedavými očami. „To bolo také extrémne zábavné, ale také krátke?“ Nuž veru, bolo. Klobúk dole, snívalo sa mi to už minimálne tri razy. Matthias dôrazne, ale pritom bezchybne preraďoval medzi jednotkou a dvojkou, viac rýchlostí sme nepotrebovali. Volantom pohyboval bez najmenšej zastávky, tancujúca Škoda mu zamestnávala ruky, nohy, zmysly, všetko, celého človeka, jeho pretekársku dušu i um. „Zadokolky, to je tá naozajstná zábava,“ povedal Matthias, kým nás z auta dostával von jeho tím. „To teda je.“ „Tak možno nabudúce,“ zamával a šiel sa pozerať na svojich súperov, kým ja som ostal pri chladnúcej 130 RS a snažil sa s ňou spraviť krátky rozhovor. Neodpovedala a pritom na trati vyzerala ako živá.

Inzercia