Pretekári si svoju slávu zväčšia musia tvrdo vybojovať. Zápolia na hranici života a smrti s fyzikálnymi zákonmi, bojujú o sekundy a niekoľko vyvolených sa stane vďaka výkonom nesmrteľnými. Lenže Tazio Nuvolari sa stal legendou hneď na začiatku.

Text: Samuel Vanko Foto: FCA

Na rýchlych tratiach vydržal tridsať sezón a stretol sa s najlepšími automobilovými a motocyklovými pretekármi sveta. Už na začiatku všetkým vyrazil dych svojim postojom k rýchlosti. Trpel nesmiernou odvahou a tá ho neopúšťala počas celej kariéry. Dokázal ísť rýchlo aj tam, kde iní už dávno zvoľnili. A tam, kde konkurentom už srdiečko nedovolilo držať plyn, on ho mal na podlahe. Dostal prezývku Lietajúci Mantovan.

Nezbedný strýko
Tazio Nuvolari sa narodil 18. novembra roku 1892 v Castel d´Ario neďaleko Mantovy. Jeho strýko Giuseppe vlastnil predajňu motocyklov Bianchi a bol to práve on, kto Tazia zasvätil do tajomstiev motoristických športov. Jeho rozlet vo svete rýchlych kolies na chvíľu spomalila povinná vojenská služba. Počas nej sa však volantu nevzdal. Slúžil ako vodič automobilov a stihol sa sem-tam objaviť aj na motocyklových pretekoch. Vážne sa im však začal venovať až keď oslávil 28. narodeniny.

Tuhý koreň
Z počiatku jazdil na britských mašinách Norton. Neskôr presedlal na motocykle Saroléa, Garelli, Fongris a Indian. Taziove umenie a rýchlosť si všimol vedúci tímu Bianchi. Slovo dalo slovo, Tazio začal za jeho značku jazdiť a hneď aj vyhral taliansky šampionát. Nebolo to však bezbolestné víťazstvo. Na GP Talianska v Monze počas tréningu spadol a zlomil si obe nohy. Keď mu z nich lekári po čase zložili sadru, tvrdili, že liečba potrvá minimálne ešte mesiac a až potom bude môcť opäť štartovať na motocyklových pretekoch.

Lenže to by nesmel byť Tazio. Na druhý deň po prepustení z nemocnie ho kamaráti pripevnili k motocyklu a Tazio požiadal riaditeľstvo, aby mu povolili účasť na pretekoch s pomocou mechanikov, ktorí ho budú pred odštartovaním držať v priamej polohe a po skončení pretekov ho zachytia v cieli, aby nespadol. Povolenie dostal a preteky vyhral.

Inzercia

Z dvoch na štyri
Nuvolari začal pretekať na automobiloch v roku 1924. Mal 32 rokov a automobilové preteky striedal s motocyklovými. V roku 1927 založil vlastný tím a kúpil si dva automobily Bugatti 35B. Jeden požičal partnerovi Achille Varzimu, ktorý bol predtým taktiež úspešným motocyklovým pretekárom. Ich partnerstvo bolo zložité – na tratiach aj v kancelárii, plné vzájomných tvrdých súperení, výhier a prehier. Nuvolari zvyčajne vyhrával a Varzi, syn bohatého obchodníka, bol presvedčený, že mu Tazio vždy ponecháva pomalšie vozidlo. Achille si kúpil pretekový automobil Alfa Romeo P2, ktorý bol rýchlejší než Taziovo Bugatti. Lenže v roku 1929 Tazia zlanáril tím Alfy Romeo a v roku 1930 sa oproti sebe ocitli na legendárnych pretekoch Mille Miglia. Ani tu nebol Achille úspešnejší. Nuvolari predstihol nič netušiaceho Varziho s vypnutými svetlami. Stalo sa to tri kilometre pred cieľom, keď sa Taziova Alfa náhle ocitla vedľa Varziho. Doslova sa prekvapenému súperovi smial do očí. V tej chvíli zapol diaľkové svetlá a zmizol za zákrutou. Tazio Nuvolari vyhral.

Hlavne sa neboj
Sicílske preteky Targa Florio boli počas svojej najväčšej slávy v 20. a 30. rokoch minulého storočia považované za najťažšie automobilové podujatie na svete. Nič viac pretekár v tých časoch nemohol zažiť, vlastne prežiť. Na preteky Tazia prihlásil Enzo Ferrari a Tazio ho požiadal, aby mu pridelil najľahšieho mechanika, akého má vo firme. Enzo mu dal tenučkého mladíka, neskúseného a ani nie veľmi zručného mechanika. Enzo požiadal Tazia, aby svojho spolujazdca pred vjazdom do prudkej zákruty vždy upozornil. Nuvolari mu to sľúbil. Odštartovali a Nuvolari prikázal mechanikovi, aby si vliezol na podlahu pod prístrojovú dosku. Preteky vyhral a po skončení sa Enzo mechanika spýtal, aké to bolo. Odpovedal mu: „Nuvolari začal kričať pred prvou zákrutou a skončil pri poslednej až v cieli. Ja som bol schovaný pod prístrojovým panelom, takže som vlastne po celý čas nič nevidel!”

Rok 1933 bol pre Nuvolariho veľmi plodný. Vyhral všetko, kde sa rozhodol štartovať. Navyše sa nepohodol s Enzom a prešiel do Maserati. Jazdenie bolo pre Tazia obrovskou vášňou. O jeho šialenstve hovorí nasadenie na Tourist Trophy na Britských ostrovoch. Nuvolari štartoval s automobilom MG K3 Magnette. Počas pretekov absolútne dominoval a po víťazstve sa ho manažér opýtal, ako bol spokojný s brzdami. Odvetil, že je mu to ťažko hodnotiť, keďže ich počas trvania pretekov takmer nepoužíval!

Túžba po rýchlosti a po víťazstvách mu nedovolila byť len tak, v hocijakom tíme. V roku 1935 sa vrátil späť do tímu Alfa Romeo a na pretekoch v Nürburgringu dosiahol najväčšie víťazstvo napriek tomu, že štartoval na staršom modeli Alfa Romeo. Bojoval s ním proti mohutnému nemeckému automobilovému priemyslu. Jazdil na hranici možností vozidla a viackrát ju aj prekračoval. Mercedesy prenasledoval s takou nesmiernou odvahou, až vedúcemu pretekárovi explodovala pneumatika. Nuvolari tak dokrúžil do cieľa ako víťaz pred zrakmi nastúpených predstaviteľov nacistickej strany. Bola to krutá porážka celého Nemecka.

Posadnutý
V roku 1936 Tazio Nuvolari utrpel vážnu nehodu na Grand Prix Tripolisu. Odviezli ho do nemocnice, no z tej ušiel. Taxíkom sa vrátil na trať a preteky napokon dokončil v náhradnom automobile na siedmom mieste. O dva roky neskôr sa na pretekoch v Avuse zabil Bernd Rosemeyer a fabrika Auto Union za neho zúfalo hľadala náhradu. Teda pretekára, ktorý by dokázal jazdiť na ich vozidle s motorom umiestneným za kokpitom pretekára. Postavil ho Dr. Ferdinand Porsche a práve Porsche bol iniciátorom myšlienky, že jediný, kto by to dokázal, je Nuvolari. Auto Union Taliana oslovil a ten súhlasil. Prvé preteky, na ktorých sa s nemeckým monopostom ukázal bola britská Grand Prix v Doningtone, kde vyhral.

Keď dorinčali zbrane druhej svetovej vojny, postavil sa v roku 1948 na štart Mille Miglia. Tieto preteky vari najlepšie ilustrujú jeho posadnutosť víťazstvami. Taziov automobil bol už naozaj v žalostnom stave. Odtrhol sa mu priehľadný štít, uvoľnila sa kapota motora… „Už je to lepšie,” kričal na mechanika, „aspoň sa motor lepšie chladí!”

Keď prechádzali horským úsekom Raticosa, uvoľnilo sa mu sedadlo a neustále kĺzanie v ňom vyvolávalo podobný pocit ako pri morskej chorobe. Zastavil sa preto pri stánku so zeleninou, sedadlo vyhodil a od prekvapeného predavača si vzal debničku od pomarančov, ktorú použil namiesto poškodeného sedadla. Tazio podával nadľudské nasadenie a ohromný výkon, napriek tomu v časovej kontrole v Bologni šéf tímu navrhol, aby z pretekov odstúpil.

Nuvolari neodpovedal. Zošliapol plynový pedál a vyrazil. V Modene na neho čakal Enzo Ferrari. Tazio už neriadil auto, ale len akúsi atrapu. Enzo prosil svojho priateľa, aby odstúpil, a on ani tentoraz nepočúval. Až nešťastná havária prvých troch automobilov ho po zničenom pružení zadných kolies prinútila preteky predčasne ukončiť.

Inzercia

Slabé srdce silného muža
Keď sa postavil na štart Veľkej ceny Marseille, mal 53 rokov. Po niekoľkých kolách dosiahol najrýchlejší čas. Len krátko na to mu zlyhal motor a musel z pretekoch odstúpiť. Hneď ďalšie preteky mal tiež smolu. Uvoľnil sa mu volant. Tazio zovrel riadiacu tyč a tak došiel do boxov. Po oprave preteky vyhral. Tazio ťahal dlhočiznú šnúru víťazstiev na Grand Prix a zdal sa byť nezastaviteľný. Jeho nezlomné nasadenie ukončila až akútna astma, ktorú dostal po intenzívnom dýchaní výfukových plynov. Vyhral takmer všetko čo sa dalo. Mal na konte víťazstvá na tých najslávnejších pretekoch. Chýbal mu skalp len z jedných: Grand Prix Československa.

Taziovým posledným štartom bola jazda do vrchu v Palerme. Mal 54 rokov a štartoval na automobile Cisitalia-Abarth Tipo 204A, na ktorom vyhral triedu a celkovo skončil piaty. O dva roky neskôr dostal prvý srdcový infarkt, po ktorom zostal čiastočne paralyzovaný. Zomrel o rok neskôr, 11. augusta v roku 1953, v posteli po ďalšom srdcovom infarkte. Na pohrebe ho vyprevádzalo 55 000 ľudí a procesia merala viac než jeden a pol kilometra. Rakva s jeho telom spočívala na podvozku automobilu, ktorý tlačili Alberto Ascari, Luigi Villoresi a Juan Manuel Fangio. Pochovaný je v rodinnej krypte na Cimitero degli Angeli a na pomníku má vyrytý nápis: Correrai ancor più veloce per le vie del cielo (Budeš jazdiť rýchlejšie po nebeských cestách).