Raz mi na jednom veteránskom podujatí účastník povedal, že pre neho sú zaujímavé také historické autá, ktoré nemajú strechu, sú športovo ladené a ich kúpa bola kedysi iracionálna. Inšpiroval ma. Tentoraz som ako investičný tip vybral Toyotu MR2.

Text: Samuel Vanko Foto: Toyota

Predplatné printového vydania magazínu VETERÁN SK

Dnes už MR2 neexistuje. Na začiatku bola prekvapením, potom bola lepšia a krajšia, až nakoniec vizuálne i jazdecky tak vymäkla, že klesajúci dopyt rozhodol o jej osude. Jej ceny v súčasnosti nie sú nijako závratné a síce jej neprorokujem budúcnosť investičného „diamantu“, potenciál v malej, talentovanej Toyote predsa len vidím.

Bez alebo so strechou
MR2 mi pri debate so spomenutým zberateľom napadla z jednoduchého dôvodu. Chcel som vybrať niečo lacnejšie a MX-5 je už pomerne dosť „prevarená“. Mazda vie okolo jej marketingu umne lietať a ten ju pretláča aj do takých médií, ktoré o autá ešte nikdy nezakopli. Toyotu som si vybral aj pre jej jazdné vlastnosti. Tie síce nepatria k absolútnej špičke v triede, no už len uloženie motora pred zadnou nápravou a za zadnými sedadlami, teda takmer v strede, znie dokonale. Veď tak to majú tie najzvučnejšie superšporty. Nízka karoséria, skladacia strecha, dve miesta a zadný náhon robia z MR2 dosť iracionálne auto. Tak preto.

Kupé, targa i roadster
Existujú tri generácie MR2. Prvá odštartovala svoju kariéru v roku 1984, bola extrémne hranatá a začali ju vyrábať len vo verzii kupé Na pohon slúžili štvorvalce s objemom 1,5 a 1,6 litra. V najsilnejšej verzii s výkonom 108 kW (147 k) si pomáhala Toyota kompresorom. Drobné auto svojimi výkonmi poriadne zaskočilo najbližšiu konkurenciu a napriek tomu, že malo skromné motory (pochádzali napríklad z Corolly), dokázalo prevetrať oveľa silnejšie automobily. MR2 vážila okolo tony a merala necelé 4 metre. To je dobrý recept na úspech. Táto generácia nie je u nás veľmi častá. Jej ceny štartujú na pár stovkách eur za vrak a končia niekde na úrovni 15 000 eur. Miestami to v inzerátoch vyzerá ako pokus predať auto za kozmickú sumu, veď sa nejaký človek nájde.

Nevidno ich
Po prvej generácii prišla pochopiteľne druhá a tá patrí medzi najvydarenejšie. Má krajší dizajn, dosť oblín, aby bola karoséria príťažlivá a stredný dielec strechy sa dal zložiť. Tak vznikla targa, ktorá mala silnejšie motory (2,0 – 2,2 litra) v najsilnejšej verzii s výkonom až 163 kW (221 k). Na japonskom trhu sa nachádzalo viac verzií, u nás to bolo skromnejšie, no predsa len sa dalo vybrať. V Európe bolo možné zohnať dvojlitre s výkonmi 103 kW až 115 kW. A ceny druhej generácie sú poriadne rozdielne. Aj tu sa dá šrot zohnať za pár stoviek, ale za špičkové kusy si ľudia skúšajú pýtať aj 20 000 eur. To je ešte veľa, ale hranicu 10 000 eur si drží mnoho dobrý strojov.

Tretia generácia je celkom inde. Je to dvojmiestny roadster a vizuálne pripomína skôr žabu než legendu. Ide o mladé autá a ceny zatiaľ len klesajú. Osobne by som ho však nechcel. Na slovenských cestách je ich pekelne málo, takže by ste mohli byť výnimoční. Má všetky predpoklady byť dobrou šporkasou.