Tohtoročnú Beskyd rallye spláchol dážď, uvarilo slnko, ale ja som sa aj tak bravúrne bavil.

Text a foto: Samuel Vanko

Chodím na Beskyd rallye už od detstva. Pri námestí, kde dnes autá parkujú a uchádzajú sa o srdcia návštevníkov, v dome mojej turzovskej babičky, som trávil prázdniny. Kedysi tade veterány prechádzali, dnes sa tam na pár hodín zabývajú. Historické vozidlá prichádzajú v sobotu, tradične sa zoradia pred Mestským úradom a stanú sa hlavnou atrakciou malého kysuckého mesta. Prichádzajú postupne a moja babka je vždy prvá, kto si ich všimne. „Samko, už idú,“ zvykne mi povedať pokojným hlasom, akoby len konštatovala. No potom ma direktívne vráti späť na stoličku, „počkaj, nebež, dojedz!“ Čo by to bolo za babku, keby nedbala o spokojnosť vnukovho brucha?! Netrpezlivo dotlačím slivkové gule a s plným bruchom sa vyberiem poobzerať sa, aké stroje tento rok rely pritiahla. Už ako malý chlapec som sa potuloval pomedzi autá, vdychoval vôňu ich interiérov, pobehoval okolo naleštených vozidiel, fotil ich na staručkú Viliu a predstavoval si jazdu na niektorom z motocyklov.
 

Inzercia

Za ten čas sa mi podujatie Beskyd rallye dostalo pod kožu. Snažím sa nevynechať ani jeden ročník a aj keď už v Turzovke netrávim prázdniny, na návštevu zájdem rád. Na víkend, kedy sa o program v Turzovke stará tamojší veterán klub, sa ani nemusím hlásiť vopred. Som automaticky očakávaný a babička mi pripraví aj tanier s niečím dobrým. Ísť na veteránske stretnutie je pre mňa tradícia, aj keď sa za ten čas veľa zmenilo. Už nefotím na Viliu, ale na veľkú digitálnu zrkadlovku, cesta kadiaľ chodili autá sa zmenila na dlhú pešiu zónu, na námestí je fontána a účastníkov je z roka na rok viac. Ostalo však to obrovské nadšenie a odhodlanie organizátorov a nezmenila sa ani moja nekritická náklonnosť k podujatiu. Stále chodím pomedzi autá ako ten malý nezbedný chalan s foťákom na krku, zasnene objavujem krivky áut a zvedavo sledujem dianie. To zbožňujem na zrazoch najviac, pozorovať ľudí, ich pózy, poklony a ten úchvatný, milý nóbl afekt, aby napodobnili časy minulé. Do každého auta sa snažím vopchať nos a nadýchať sa zostarnutej kože. Vlastne, aj ja sa som sa trocha zmenil. Za ten dlhý čas som nazbieral viac odvahy a keď sa dá, pozhováram sa s niektorým z majiteľov, ak sa mi podarí stretnúť sa s usporiadateľom, Turzovčanom Ladislavom Dlhopolčekom, prehodím s ním pár slov. Mám pocit, že Beskyd rallye je v mojom srdci a vždy keď sa z toho môžem niekomu vyznať, urobím to.

Samozrejme, že som nechýbal ani tento rok. Program bol lákavý a ja som , tak ako je zvykom, prišiel aj k babičke. Nechcel som si nabúrať tradíciu. Pelotón historikov stihol cestou do Turzovky poriadne zmoknúť. Prietrž mračien si užili hlavne motocyklisti, niektorí z nich poslednú časť itineráru vzdali a išli sa sušiť.

Ani počasie však nedokázalo prekaziť obrovské očakávanie domovského mesta podujatia. Turzovčania sa zišli v hojnom počte, niektorí prišli aj z okolitých miest či obcí a všetci sa spoločne s účastníkmi kochali zaparkovanými historickými artefaktmi. Autá sa už, tak ako kedysi, nezmestia na jedno námestie, preliali sa ďalej a takmer ovládli celú Turzovku. Zvedavcov boli stovky, zmrzlinárne praskali vo švíkoch a slnko sa rozhodlo upiecť na nás zmoknuté košele.

Aby som bol fér, Beskyd rallye, to nie je len Turzovka. To sú Beskydy, mestá, obce, dediny a všade, kde sa pristaví má svojich fanúšikov. Možno aj takých skalných ako som ja.

Jazdenie je život! Všetko ostatné počká