Píše Samuel Vanko
Prednedávnom som sa ocitol v debate, ktorej hlavná téma mi narobila v duši veľa smútku. Hlavným hrdinom sa stal pán, dlhoročný veteránista a renovátor, odmietajúci akékoľvek časopisy, lebo podľa neho sú to všetko „sračky“ a nikto na svete to nevie robiť poriadne. A tiež mal neotrasiteľný názor na ľudí, pohybujúcich sa medzi historickými autami. Roztriedil nás na veteránistov a tých ostatných.

Je to zábavné ako stále triedime, odsudzujeme, pečiatkujeme, oddeľujeme, ponižujeme, selektujeme, vyhradzujeme sa a pritom sme si takí podobní. Túto pravdu si väčšina triediacich uvedomí, až keď sa im do zadku zahryzne rakovina a zistia na vlastnej koži, že ani ich polovice nie sú posvätne iné.

Počas debaty mi bolo vyčítané, že za veterány, teda historické vozidlá, považujem aj autá s ročníkom narodenia po 1960. Podľa neho si tento status zaslúžia jedine a výhradne len vozidlá vyrobené pred druhou svetovou vojnou a nejaký youngtimer je len výhovorka tých, ktorí na to nemajú. Myslel finančne alebo duševne. Podlomilo mi pravé koleno.

Nuž, majú nemajú.. máme právo na život všetci. Niekto sa 200 hodín hrá s autom, aby sa dve hodiny povozil, niekto iný sa radšej 200 hodín vozí, aby dve hodiny auto umýval. Legislatíva hovorí, že historické vozidlo má viac ako 30 rokov.

Ale no… veď je to vlastne jedno, čo hovorí paragraf, dôležitá je podľa mňa vášeň. Len s ňou bude váš stroj dôstojne reprezentovať na veteránskej akcii a bez nej bude aj predvojnové vozidlo len prázdnym a bezduchým artefaktom s človekom stojacim vedľa neho s nadutým ksichtom.

Je pravda, že miešanie starých predvojen s mladíkmi zo 60., 70. či 80. rokov je zložité. Zvlášť, ak ide o chlebíčky a pagáče. Kým sa také 30. roky dogúľajú k miestu s jedlom, často posádke ostanú z cateringu len zvyšky a niekedy ani tie nie. To už je však na organizátoroch, aby zvládli a lepšie naplánovali logistiku. Určite sa to dá, veď to robíme zo srdiečka.. alebo nie?

Pousmial som sa. Mám totiž za sebou hodiny rozhovorov strávených s ľuďmi s predvojnami, s youngtimermi, veteranistami po sedemdesiatke i dvadsiatnikmi. Chute máme každý rôznorodé. Zistil som však, že väčšinou medzi nami vládne rešpekt k automobilovým šedinám, dokonca by som povedal až obdiv, a to hlavne k predvojnám.