Vojak i pretekár
V roku 1916 vošla do domu Ferrariovcov smrť a zobrala Enzovi otca a brata. Alfredo počas výkonu vojenskej služby ochorel a nepodarilo sa ho zachrániť. Starý pán podľahol zápalu pľúc. „Ocitol som sa celkom sám, čo v mojom živote predstavovalo obrovský zlom,“ napísal vo svojich spomienkach Enzo Ferrari. Mladý muž sa trocha zapotácal a začal si hľadať zmysluplnú cestu životom.
Rok po smutných udalostiach Enza povolali do armády. V Európe zúrila prvá svetová vojna a tá ťala hlava-nehlava. Poslali ho k oddielu Tretej horskej artilérie, kde mal pracovať ako kováč. Jeho hlavnou úlohou bolo podkúvať mulice. Vážna choroba ho však zo služby diskvalifikovala a Enza poslali mimo vojenskú službu. Čas začal tráviť v nemocniciach, podrobil sa liečbe, viacerým operáciám a v roku 1918 ho nakoniec poslali domov. Keďže sa neučil a nezískal žiadnu kvalifikáciu, navyše, rodinný podnik sa po smrti otca zrútil, mladý Enzo nemal predstavu, kam sa podeje.
Ešte počas vojny adresoval Fiatu list, v ktorom sa uchádzal o zamestnanie. Rozpínajúca sa automobilka však o Ferrariho nejavila záujem, a tak si nakoniec našiel zamestnanie ako vodič. Prevláčal prerobené podvozky z Turína do Milána, kde na ne montovali karosérie. Vo voľnom čase vymetal bary a stretával sa s ľuďmi, ktorí sa motali okolo pretekárskych áut. Medzi nimi bol aj slávny pretekár Felice Nazzara, víťaz prvých automobilových pretekov, ktoré Enzo videl na vlastné oči.
Podstatné stretnutie bolo s Ugom Sivoccim, ktorý pracoval ako skúšobný vodič a pretekár v spoločnosti Costruzioni Meccaniche Nazionale. Raz sa pri sedení v bare s Enzom dohodol, že ho vo firme predstaví. Aj sa tak stalo a Ferrari začal pracovať ako skúšobný jazdec. Enzo však chcel pretekať a táto zastávka bola pre neho tou poslednou pred splnením cieľa. Na začiatku októbra 1919 už sedel za volantom ako pretekár a šplhal sa so štartovým číslom na pretekoch do vrchu Parma Poggio di Bercetta. V triede trojlitrových vozidiel si vyjazdil štvrtú pozíciu. Za víťazom Antioniom Ascarim zaostal len málo.
Krátko na to sa Ferrari objavil na pretekoch Targa Florio. Jazdil spolu so Sivoccim na vozidlám CMN a ich štart už od začiatku vyzeral dramaticky. Išli v autách s otvorenou strechou a v pohorí Abruzzi ich napadli vlci. Enzova pištoľ a malá skupinka turistov nakoniec šelmy odohnali. To však nebolo všetko. Počas podujatia, uprostred zápolenia, sa Enzovi uvoľnila palivová nádrž a strávil 40 minút opravou. Keď sa vrátil do pretekov a začal sťahovať stratu, čakala ho na trati ďalšia nepríjemnosť. Postavili sa mu do cesty policajti. Trvali na tom, že prejde, až keď doreční prezident, ktorý mal v tom čase neďaleko príhovor. Dlhý prejav a pomalý odchod prezidentskej kolóny ho zdržali tak dlho, že keď sa dostal do cieľa, všetci, vrátane publika a meračov času, už boli preč. O rok neskôr sa Ferrari ukázal na Targa Florio opäť, no sedlal už iné vozidlo. Dostal sa do stajne Alfy Romeo a s jej autom skončil druhý. Tento triumf otvoril dvere dlhoročnej kooperácii dvoch velikánov motorizmu – Alfy Romeo a Ferrari.
O rok neskôr si Enzo vyjazdil druhé miesto na okruhu v Mugelle, v roku 1924 vyhral zápolenie Coppa Acerbo. „Konečne som si urobil dobré meno ako jazdec,“ povedal Enzo po víťazstve. Jeho tromf bol cenný, stál totiž proti Mercedesom, ktorí v tom čase vyhrávali jedno podujatie za druhým.
>>>>>>>>POKRAČOVANIE: ZROD VZPÍNAJÚCEHO SA KOŇA<<<<<<<<
