Norman Timbs´ Special z roku 1948 bol jediný svojho druhu. Unikát, ktorý zachránili od istej automobilovej smrti a spravili z neho nádherný skvost, nakoniec zničili neskrotné plamene v Kalifornii.

Norman Timbs nebol v automobilovom svete žiadnym nováčikom. Medzi rokmi 1930 až 1940 navrhol niekoľko pretekárskych vozidiel na Indianapolis 500 vrátane legendárnych automobilov Blue Crown Specials. Spolupracoval taktiež s Prestonom Tuckerom na jeho sne Tucker 48. Potom však nastal čas venovať sa svojim vlastným víziám.

Text: Lenka Mondočková Foto: Rex Rogers, The Forge

Ostrieľaný strojný inžinier mal vďaka práci na rôznych projektoch vycibrený vkus a presne vedel, čo sa mu páči. Boli to najmä hladké aerodynamické línie nemeckých pretekárskych áut z neskorších 30. rokov. Medzi nimi možno spomenúť Mercedes W25 Avus Streamliner či Auto Union Typ C Streamliner, ktoré nepútali len svojím vzhľadom, ale predovšetkým výkonom na trati. Plný inšpirácie a skúseností zo sveta pretekárskych špeciálov začal Timbs po druhej svetovej vojne pripravovať plány na stavbu svojho vlastného automobilu.

Poctivá práca
Tvorivý proces zabral Timbsovi viac ako dva roky a na jeho začiatku stála rozsiahla príprava a premyslenie každého detailu. Podľa podrobného nákresu podvozka vytvoril niekoľko makiet z hliny v mierke 1:4, ktoré nakoniec viedli k vzniku dreveného modelu v plnej veľkosti. Podľa tejto drevenej konštrukcie následne Timbs ručne modeloval jednotlivé hliníkové panely, z ktorých po zvarení vytvoril karosériu vozidla. Výsledný automobil bol dlhý 5,5 metra a už na prvý pohľad pútal lákavou krivkou predných blatníkov a zvažujúcou sa zadnou časťou, ktorá dvojmiestny roadster opticky ešte viac predlžovala. Kokpit mal delené predné sklo, takmer jednoliata karoséria nemala žiadne dvere ani strechu a jedinú viditeľnú linku predstavovalo hydraulické otváranie priamo za kokpitom. To poskytovalo prístup k motoru, palivovej nádrži umiestnenej medzi kolesami a náhradnej pneumatike. Automobil poháňal radový osemvalec z Buicku 1947 vybavený dvoma karburátormi. Nachádzal sa takmer uprostred šasi tvoreného špeciálnymi rúrkami s priemerom 4 palce, ktoré boli naplnené stlačeným vzduchom.
Predok automobilu bol zaoblený, s oválnou pochrómovanou mriežkou chladiča. Nízko posadené predné svetlá pochádzali z Fordu 1939 a výfuk mal dve koncovky podobne ako v Duesenbergu Model J. Svojím celkovým vzhľadom automobil pripomínal hollywoodsku verziu pretekárskeho vozidla Auto Union, ktoré šoférovala pretekárska špička, Nemec Bernd Rosemayer.

Pohodlný kokpit mal sedadlá, vnútorné panely dvier i palubovú dosku čalúnené kožou a pôsobil tak veľmi luxusným dojmom. Súčasťou prístrojovej dosky boli rôzne prístroje od tachometra cez indikátor tlaku oleja a vzduchu až po číselníky ukazujúce teplotu paliva a vody či ampérmeter.
Celkovo automobil vážil len okolo 1 000 kg a bol na tú dobu až obdivuhodne ľahký.

Nádej hrdzavie posledná
Takmer ihneď po skompletizovaní v roku 1948 vzbudil automobil v spoločnosti veľkú pozornosť. Norman Timbs´ Special sa dostal na obálku magazínu Motor Trend, ale predstavenia sa dočkal aj v motoristických časopisoch Popular Mechanics, Motor Life a v množstve ďalších. Istý čas sa špekulovalo aj o rozbehnutí limitovanej produkcie, ostalo však len pri plánoch. Výroba by bola príliš nákladná, veď len na stavbu prototypu minul Timbs 10 000 dolárov, pričom za túto sumu by sa v tej dobe dali kúpiť tri nové automobily značky Cadillac. Navyše roadster nemal dvere (nastupovať sa doň dalo len pomocou externe pridaných schodíkov) a ani strechu, čo bolo pomerne nepraktické.
Samotný Norman Timbs jazdil na aute niekoľko rokov, než naň dal vo februári 1950 inzerát do magazínu Road & Track, kde ho ponúkal za 7 500 dolárov. V roku 1952 sa automobil dostal do rúk dôstojníka amerického letectva, kapitána Jima Davisa z Kalifornie. Po ňom niekoľkokrát zmenil majiteľa, až kým neskončil na smetisku v kalifornskej púšti v Antelope Valley. Slávny špeciál Normana Timbsa si rozhodne zaslúžil oveľa lepší osud, ale našťastie ho v roku 2002 objavil automobilový nadšenec a zberateľ Gary Cerveny z Malibu. Renovácia trvala tri roky a vozidlo sa v plnej paráde zaskvelo na súťaži elegancie Amelia Island Concours d´Elegance na Floride, ale zúčastnilo sa aj množstva ďalších známych podujatí a výstav.

Návrat Timbsovho Špeciálu
Z púšte na súťaže elegancie. Aj tak by sa dala opísať cesta automobilu, v ktorom Norman Timbs zhmotnil všetky svoje vízie. Na otázky ohľadom renovácie nám odpovedal Rex Rogers z renovátorskej dielne The Forge (Loveland, Colorado), kde Špeciál získal svoj stratený lesk.

Nad sily jednotlivca
Súčasný majiteľ, Gary Cerveny, získal automobil na aukcii Barrett-Jackson v roku 2002 za približne 17 000 dolárov. „Nikdy predtým som niečo tak zvláštne nevidel. Zdalo sa, že o auto nemá nik záujem, tak som ho kúpil pre seba. Až keď som začal pátrať, ukázala sa jeho skutočná historická hodnota. Hneď som vedel, že si zaslúži prvotriednu starostlivosť,“ dodáva Gary Cerveny, ktorý si spočiatku myslel, že renovácia nebude príliš náročná. Sám sa pustil do opravy motora a karosérie, ale čoraz častejšie narážal na problémy. Nakoniec zistil, že práce podobného rozsahu sú nad jeho možnosti a obrátil na sa odborníkov z dielne Custom Auto (dnes The Forge) v Colorade.
Renováciu sťažovala aj skutočnosť, že automobil bol prototyp a renovátori museli vziať do úvahy jeho jedinečné tvary a špecifickú mechaniku. „Majiteľ nám poskytol o histórii auta veľa cenných informácií, čo je pred každou prácou veľmi dôležitá podmienka. Potrebujete si urobiť predstavu, pretože keď nám vozidlo priviezli, bolo v nezávideniahodnom stave. Najviac práce si vyžiadala samotná karoséria,“ prezrádza Rex Rogers, ktorý v renovátorskej dielni pracuje ako odborník na karosérie a obrábanie kovov. „Tam, kde sa hliníkové pláty dotýkali oceľovej konštrukcie z rúrok, bujnela korózia. Tieto časti sa museli vyrezať a nahradiť.“

Pod kožou
Hrdza však nepredstavovala jediný problém. Predchádzajúci majiteľ zrejme nedokázal otvoriť zadnú časť vozidla nad motorom, a tak do karosérie vyrezal veľký štvorcový otvor. Rovnako odrezal aj časť blatníkov. Nevedel sa dostať ku kolesám, aby ich mohol vymeniť. Krehké panely museli byť preto citlivo zrenovované a pomocou špeciálnej konštrukcie opracované do požadovaného tvaru. Následne karoséria zamierila do lakovne. Pod hliníkovou kožou tohto krásavca však na renovátorov čakalo ešte množstvo technickej práce, ktorá si vyžiadala svoj čas. Samostatnú kapitolu predstavoval podvozok z rúrok, ktoré Timbs naplnil stlačeným vzduchom. Veril, že to povedie k jeho spevneniu, aj keď sa tento nápad nakoniec ukázal ako nepraktický, pretože na dosiahnutie požadovaného účinku by potreboval oveľa väčší tlak.

Do posledného detailu
Timbs ďaleko predbehol svoju dobu. Pracoval s tými najväčšími odborníkmi na výrobu pretekárskych áut, čo bolo poznať na pôvodných hladkých zvaroch karosérie a samotnej mechanike vozidla. Veľkou výzvou bolo upevnenie obrovskej karosérie na podvozok tak, aby naň presne sadla. Pretože ju na šasi kládli ako celok, museli vytvoriť špeciálne lešenie. Aby sa čo najviac priblížili pôvodnému výzoru vozidla, pracovali renovátori s odborníkom na miešanie farieb, ktorý vytvoril presný odtieň aj pridanými šupinkami pravého zlata ako malo auto kedysi. Potom začala mravčia práca na umiestnení jednotlivých komponentov v rámci interiéru tak, aby sa výsledok zhodoval s historickými fotkami. Veľkú výzvu predstavovali aj ochranné kryty nábojov kolies, ktoré boli taktiež veľmi špecifické. „Mne osobne sa na aute najviac páči čelné sklo a prístrojová doska. Renovačné práce trvali tri roky a bolo úžasné byť súčasťou takého veľkého projektu. Norman Timbs vytvoril automobil v neskorších 40. rokoch a keď sa naň človek pozrie dnes a uvedomí si celý príbeh za tým, vyvolá to úžas. Oživiť časť minulosti, ktorá by inak zanikla a vidieť auto znovu na ceste, to je pocit, ktorý sa dá ťažko opísať,“ dodáva na konci rozhovoru Rex Rogers.

[flagallery gid=96 skin=optima_jn]