Zrod vzpínajúceho sa koňa
Ešte rok pred veľkým víťazstvom nad Mercedesmi si Enzo vykrúžil prvé miesto na okruhu Circuito del Savio pri Ravene. Pogratulovať mu prišli aj rodičia zostreleného a zabitého vojenského pilota Francesca Baraccu. Darovali mu emblém vzpínajúceho sa koňa, ktorého pilot mával na svojom lietadle. Enzo ho umiestnil do žltého šípu, symbolu Milána.
Enzo sa v tom čase začínal pohrávať s myšlienkou, že by sa predsa len vrhol do sveta, ktorý predtým tvrdošijne odmietal. Technická stránka áut ho kedysi nezaujímala, no pretekaním mal k nej bližšie a bližšie. „Nemyslím si, že som si počínal zle ako automobilový pretekár,“ povedal v čase, keď sa mu technika a konštrukcia začínal dostávať pod kožu. Ferrariho podlomené zdravie a nie celkom ohromné výkony pretekára predsa len v myšlienkach dostávali mimo pretekársku trať a keďže chcel pri autách ostať, najmä tých s horúcim volantom, zistil, že technika je to, čo ho môže udržať v hre.
Keď v roku 1924 odstúpil tesne pred otvorením Veľkej ceny v Lyone, kde štartoval so slávnou Alfou Romeo P2, hovorilo sa, že sa nervovo zrútil. Povráva sa, že to mohla byť aj reakcia na smrť jeho priateľa Sivocciho, ktorý sa zabil počas tréningu na Veľkú cenu Talianska. To bol jasný signál, že Enzo sa začína uberať iným smerom. Nakoniec, legendárny znak čierneho koňa na žltom pozadí už mal priamo pred sebou.
Ferrari a Alfa
Enzo ostal v Alfe Romeo. S pretekaním nadobro sekol v roku 1932, keď sa mu narodil syn Dino. S jeho kariérou technika to však nevyzeralo dobre. Nebol konštruktér a ani sa tým netajil. Stále markantnejšie sa v ňom však začínali prebúdzať manažérske sklony a zistil, že má nos na správnych ľudí. Postupne začal do Alfy ťahať šikovných konštruktérov. Získal Bazziho, ale aj extrémne schopného Vittoria Jano. Alfa začala technicky napredovať, čo sa odrazilo aj vo výsledkoch. Pod Enzovým vedením začala Alfa chrliť jeden legendárny automobil za druhým a s nimi prichádzali aj tituly. V tomto tandeme – Enzo Ferrari a Alfa Romeo sa udržal taliansky pretekársky tím na vrchole až do konca 20. rokov minulého storočia.
V roku 1929 prešiel Enzo od Alfy do nového tímu. Vznikla Scuderia Ferrari, ktorá však stále úzko spolupracovala s Alfou Romeo a Enzo bol pochopiteľnej hlavou celého projektu. Pretekársky svet musel pred týmto novým tímom čoskoro skloniť hlavu. Pretekárske Alfy, ktoré vznikali pod dohľadom Enza osedlávali najslávnejší jazdci – Nuvolari, Campari, Chiron, Moll, Fagioli či Varzi. Tí „domov“ nosili triumfy z najvýznamnejších pretekov Mille Miglia, Targa Florio či Le Mans. Víťazné ťaženie Alfy vydržalo až do polovice 30. rokov.
Ferrari
V roku 1939 odišiel Ferrari od Alfy a vybral sa vlastnou cestou. Podpísal embargo, podľa ktorého štyri roky nesmel postaviť vozidlo pod svojim meno. Založil firmu Auto Avio Costruzione, ktorá sa venovala poradenstvom pre techniku a konštrukciu automobilov. Pod jeho taktovkou vznikol typ s názvom 815 a aj keď jeho debut na Mille Miglia bol sľubný, druhá svetová vojna všetko zmarila.
Prvé a posledné
Počas vojny sa venoval Enzo výrobe motorov na vojenské účely. V roku 1943 fabriku presťahoval z Modeny do stredne veľkého mesta na severe Talianska, dnes slávneho Maranella. Jeho budovy neušli vojnovému pustošeniu a niekoľko krát ju zasiahla hrôza vybuchujúcich bômb. Enzo sa však nevzdával a stále pracoval. Mal sen a ten si chcel splniť. Lenže na ten potreboval bohatých klientov, čo v chaose zbedačeného Talianska vyzeralo ako nezvládnuteľný problém. Enzo však vedel, že sa nesmie vzdávať, nepotrebuje veľa klientov, potrebuje len tých správnych. Pôvodne totiž Enzo ani neplánoval robiť komerčné vozidlá. Chcel robiť pretekárske autá a s nimi žať úspechy. Aby si zarobil na vývoj a na fungovanie spoločnosti, chcel-nechcel, musel napĺňať dopyt po jeho výrobkoch. Spoločnosť Auto Avio Costruzione fungovala pod týmto menom až do roku 1960, kedy bola premenovaná na Societá Fabbriche Automobili e Corse (SEFAC).
Prvým Ferrariho vlastným autom, ktoré nieslo jeho meno bol model 125. Číslo prezrádzalo objem jednotlivých valcov. Dvanásťvalcová 125 tak mala objem 1,5 litra a o jeho konštrukciu sa postaral Gioacchino Colombo, ktorý pred vojnou skonštruoval slávnu Alfettu – Alfu 158. Ferrariho 125 nebola plánovaná ako samostatný model, ale mal to byť celý modelový rad.
Posledným vozidlom, ktoré Enzo Ferrari videl naživo bola pekelne rýchla F40. Vznikla pri príležitosti 40. výročia existencie značky Ferrari. Auto vzniklo, aby odpoveď na Porsche 959, no oproti stuttgartskej beštii nemalo toľko sofistikovanej techniky. Namiesto pohonu všetkých kolies mala F40 len pohon zadných kolies, no mala ohromný výkon 356,4 kW (478 k) a dokonale naladený podvozok. Dodnes sa hovorí, že F40 je viac pretekárske auto, než vozidlo na bežnú cestu. Ferrari F40 je obrovská legenda, zároveň je to posledné vozidlo, ktoré Enzo navrhoval sám. O F40 hovoril, ako o najlepšom Ferrari všetkých čias a nezveličoval. Mal vtedy 90 rokov a krátko po jeho debute zomrel. Enzo Ferrari odišiel do motoristického neba 14. augusta 1988.
Dino
Enzo Ferrari po roku 1956 bol videný najmä v čiernych okuliaroch a s čiernou kravatou. V tom roku totiž prišiel o svojho syna Alfreda, prezývaného Dino. Alfredo mal vtedy 24 rokov a trpel svalovou dystrofiou.
Dino bol Enzov jediný syn a bol to zároveň človek, ktorého pán Ferrari počúval a videl v ňom dediča svojho podniku. Od jeho smrti Enzo držal smútok a nazval po ňom sériu pretekárskych a cestovných motorov Dino V6. „Smrť môjho syna ma prinútila zastaviť a premýšľať. Zadržal som dych a obzrel som sa späť na dlhú cestu, ktorú som prešiel. Predo mnou je ďalšia púť, a tak som sa rozhodol nájsť úľavu v tomto dialógu so samým sebou. Dúfam, že nie je neskoro, je to dialóg samoty v tieni najväčšieho zármutku v mojom živote,“ odhalil Ferrari svoje pocity v autobiografii My Terrible Joys z roku 1963.
Proti svojej vôli
O Enzovi sa hovorí, že vychádzať s ním nebolo jednoduché. A najhoršie to bolo, ak ste sa stali jeho zákazníkom. Ferrari sa nechal oslovovať starý pán a nikdy sa nechcel vzdať filozofie, že pretekanie má zmysel a komerčný predaj automobilov je iba nutné zlo. Nikdy neprejavoval veľký záujem o kupcov svojich vozidiel a ak niektorí z nich mali technické problémy, nestrácal s nimi veľa času. Veľa ľudí chcelo Ferrari, no Ferrari akoby nechcel nikoho, len pretekanie. Dopyt bol však väčší ako Enzov odpor, a tak sa stal legendou aj proti svojej vôli. Jedným z klientov bol Ferruccio Lamborghini, ktorý chcel svoje Ferrari reklamovať, no Enzo ho vyhnal, nech sa radšej stará o svoje traktory. To Ferruccia nahnevalo… a zvyšok tohto príbehu poznáte.
Enzo Ferrari bol človek plný protikladov, svojský a komplikovaný. Kto s ním nesúhlasil, a to bolo dosť často, tomu to dal poriadne najavo. Bol samotár, obklopený ľuďmi a tým ktorí s Ferrari prehrávali hovoril, že sú idioti, bol posadnutý autami a motormi. Kedysi tvrdil, že aerodynamika je dôležitá pre tých, ktorí nevedia postaviť poriadny motor, ale aj: „pretekárske autá nie sú ani krásne ani škaredé. Krásnymi sa stanú, keď vyhrajú.“
