Toto Mini nie je celkom obyčajné Mini. Jaro, jeho majiteľ, si ho prispôsobil podľa svojej chuti. Tak mu vyhovuje a presne také ho má rád. Bodka.

Text a foto: Samuel Vanko

Preto nie je dôležité, či je to MKI, II, III, IV… dôležité je koľko radosti dokáže odovzdať svojej posádke. Ale koľko radosti dokáže rozdať, keď je zakryté štýlovou plachtou, utkanou zo starých tričiek? Ešte som ani nestihol domyslieť svoju úvahu, keď Jaro stiahol z Miníka veľké tričko a svojským spôsobom ho vyparkoval z garáže. Otvoril dvere, oprel sa chrbtom o stredový stĺpik, potlačil, potočil volantom, potlačil, a takto ručne ho vyparkoval. Ten chlapík je klasik a začína sa mi páčiť.

Inzercia

Interiér je skutočne individualistický. Hudbe chýba rádio, ale Jaro si do pripraveného konektora zapája iPod. Za čiernymi športovými škrupinami je rám a vpredu sú budíky z MKI. Pod palubnou doskou sú zásuvky na zapaľovače, odkiaľ nabíja Jaro techniku pri dlhých výletoch.

Napriek tomu, že Minik tento rok najazdil len pár desiatok kilometrov, naštartoval na prvý krát. Trocha zachrčal a v tom do garáže vletel malolitrážny, kovový rachot, odrazil sa od zadnej steny a už bol vonku, bez opýtania sa potuloval po susedských záhradách. Je to však decentný „rachôtik“ a susedia ostali pokojní. Zato nám na tvárach vyčaroval úsmev.

Ide sa na havrany, teda na Havran. Horské sedlo Havran nad Piešťanmi poznajú motocyklisti a rýchli autičkári veľmi dobre. Prechod na Topoľčany má niekoľko pekne ostrých zákrut, v ktorých sa dá vyblázniť. Asfalt síce nie je najrovnejší, ale aspoň máte pri jazde dojem, že idete rýchlostnú skúšku rely.

Na otázku, čo si to chcem vyskúšať s Miníkom osobne a za volantom, som sa neodvážil ani pomyslieť, ale prišla a ja som zdvorilo prijal. Zdvihol som hodenú rukavicu, sadol si za volant do škrupinových sedadiel, pevne zovrel malý volant, trčiaci na úzkej tyči riadenia do priestoru kabíny a prehrabol plyn. Motorček okamžite zareagoval. Nad Havranom sa vyľakala nejaká zatúlaná straka a trielila radšej nad mesto.

Jednotka, pomalé rozbiehanie, opatrná dvojka, ups. Prepáč Jaro, to prekĺznutie spojky som si mohol odpustiť. Na dvojke som zo seba trocha striasol rešpekt a pridal plyn. Interiérom sa hlasnejšie rozozvučal zachrípnutý štvorvalec a ručička rýchlomera sa pomaly ťahala k vyšším hodnotám. Nebol to žiaden nekontrolovateľný výstrel, ale plynulé zrýchľovanie okorenené o stále intenzívnejší hukot, ktorý dotváral pocit z rýchlosti. Vlastne sme ani nešli extrémne rýchlo, ani sme nebezpečne neatakovali maximálnu povolenú rýchlosť, napriek tomu sa moje pery usmievali od ucha k uchu a ak by som nemal uši, určite sa mi hlava otvorí na dve polovice. Dať trojku na Mini je o cviku a veru treba veľa trénovať. Viac doprava, potom malý poloblúk a keď sa dostanete do hornej úvrate poloblúka tak jemne doľava. To už len tak ležérne pustíte. Jednoduché. Trikrát som tú trojku pokazil, ale na štvrtý raz to už išlo. Plyn je ako dobre vycvičený teriér. Dotkneš sa, zavrčí, stlačíš, už aj ide.

Mini je motokára, to je bez dlhých debát jasné. Čitateľná, ale neposedná. A Jarove Mini, to je trocha pošteklená motokára. Vzadu bezpečnostná klietka citeľne vystužila karosériu, čo v spojení so skvelým podvozkom robí z jazdy ešte intenzívnejší zážitok. Treba vedieť dobre šoférovať, inak vás Mini vie, vďaka krátkemu rázvoru, poslať do priekopy skôr ako stihnete prečítať tabuľu spomaľ. Je trocha nervózne a hravé. Jarove je navyše svojské a má nekonvenčný štýl. Vlastne, asi ako Jaro, je to predsa len jeho dielo.

Neboli ste na Aces of MINI 2016? Pozrite si fotogalériu. oplatilo sa prísť.