Austin Seven Van je u nás nevídaný zjav. Súčasnosť, milujúca retro, mu však veľmi praje, a tak sme si na vlastnej koži boli vyskúšať, ako jazdí a čo všetko ponúka.

Text: Samuel Vanko Foto: Gudrun Muschalla

Klasické Mini rôznych generácii majú u nás na ružiach ustlané. Na Slovensku existuje fungujúci klub majiteľov Mini a tí sa pravidelne stretávajú na lokálnej i medzinárodnej pôde. My sme sa na potulky za Mini vybrali do Nemecka, kde sídli terajšia matka anglického drobca, automobilka BMW. Tá ho vykúpila z biedy a nalinkovala výrobcovi novú, konzumnú budúcnosť postavenú na želaniach majiteľov. Preto, ak ste niekedy krútili hlavou, ako je možné, že existuje Countryman či dokonca jeho trojdverová verzia Paceman, tak vedzte, že za všetko môže spotrebiteľ.

Austin, Mini, Rover?
Dnes sú to pre bežných motoristov Mini, no história si pamätá rôzne názvy. Keď sa ľudia koncom 50. rokov začali obzerať po menších a na prevádzku lacnejších vozidlách, v Anglicku na to zareagovali výrobcovia Austin, Morris i Rover. Za pôvodným návrhom krpatého Mini stál Brit gréckeho pôvodu Alec Issigonis. Jeho výroba neprebiehala len v Anglicku a licenciu na Mini získalo viacero producentov. Drobec sa teda konštruoval rôzne po svete aj ako Innocenti, BMC, Leyland, Authi, Arica. Aj názvov malo vozidlo neúrekom – Seven, 850, Partner, Mascot, Elf, Wolseley Hornet…

Pick a Van
Hlavne verzia Pick Up je vzácna, čo sa odráža aj na jeho cene. Vyrobilo sa ich pomerne málo a ešte menej ich vydržalo neľútostné zaobchádzanie majiteľov. Jeden Pick Up sme zohnali a dokonca sme ho aj vybrali von z garáže, no vydržal len približne 10 kilometrov. Potom mu odišlo čerpadlo, zlyhalo chladenie a my sme maličký motor neľútostne upiekli. Prvé Miníky veru za volantom veľa informácií neposkytovali. Je tam len rýchlomer a žiadne znaky o zvyšujúcej sa teplote motora sme nebadali. Ako nám však povedali priatelia zo slovenského Mini klubu, kto neuvaril motor, akoby ani Mini nemal. Zahodili sme preto starosti za hlavu, veď vraj na trhu s jazdenkami je použitých motorov celá fúra a presadli sme do druhého auta. Do vanu a namiesto vozenia sena z farmy sme išli nakupovať do veľkoskladu.

Pomocník
Vozidlo, ktoré sme si požičali pochádza z depozitu múzea, preto je v bezchybnom stave a s nedotknutým interiérom, ktorému kraľuje volant s veľkým rýchlomerom. To je všetko, žiadne luxusné prvky tam nemusíte hľadať. Vozidlo je postavené pre dvoch pasažierov a zadná, zaplechovaná časť slúži na prepravu tovaru. Nízka strecha síce nedovolí prevážať rozmerné predmety, takže z Mini nikdy nebude sťahovák, pohltí však 1,3 m3 alebo štvrť tony tovaru a to by mohlo malému obchodu s potravinami, zelovocu alebo kvetinárovi celkom stačiť. Dnes, keď sú všetci opojení retro životným štýlom, by auto zvládlo obe úlohy – pomocníka i trendového doplnku.

So všetkou skromnosťou
Pod prednou krátkou kapotou bzučí štvorvalček s objemom 848 cm3, s výkonom 25 kW (34 k), ktorý zo seba vytrasie pri 5 500 ot./min. Možno sa vám to zdá málo, no vozidlo v pohotovostnom režime váži len 622 kilogramov a keď k tomu fúka dobrý vietor tachometer vytlačíte až na 116 km/h. Motor poháňa predné kolesá a je spriahnutý so štvorstupňovou prevodovkou. Vozidlo bolo vyrobené v roku 1960 a vtedy stálo 387 libier.

Jedným drzým Mini sme popreháňali piešťanského Havrana.

Zelené Mini sme popreháňali po nemeckých okreskách a celkom sa mu to páčilo. Zvládlo aj ostrejšie prejazdy zákrut, no keby to všetko bolo v skutočnom živote a s čerstvými vajcami vzadu, športovú jazdu by ste si určite rozmysleli. Autu totiž chýbajú moderné prvky na ukotvenie batožiny, sieťové systémy a iné vychytávky. Najautentickejšie zážitky s autom sme mali, keď sme zle zabočili a stratili sme sa v jednej typickej horskej dedinke, ktorá si tvrdošijne udržiava tradičnú architektúru s množstvom drobných obchodíkov. Dokonca tam „naše“ Mini chceli aj kúpiť. My sme ho však predať nemohli a keby aj naše bolo, museli by nám sľúbiť princeznú a polovicu kráľovstva k nej.