Ešte stále som nestihol zazimovať auto a to už je február. Aj tak bol v Bratislave sneh len chvíľu, preto si s tým nelámem hlavu. Jediná nevýhoda je, že musím dobre strážiť, aby som auto pravidelne prevetral. Preležané pneumatiky nie sú to pravé orechové. Mne však, ako na truc, vyjde voľný čas vždy, keď vonku prší, no ale keď musíš, tak musíš, o tom nie je žiadna polemika.

Text: Samuel Vanko

Aj v ten februárový deň to tak vyšlo. Vonku pršalo a kľúče sa vypýtali von. Išiel som teda trocha spláchnuť plátennú strechu dažďovou vodou. Nebol som sám, uprostred mesta, v prichádzajúcej popoludňajšej špičke, som uvidel nádherné, nebesky modré BMW 2800 CS. Drncal som sa za ním na tom rozkradnutom bratislavskom asfalte a obdivoval nádherné bavorské kupé, ako sa vyhýba dieram, dôstojne s gráciou prichádza do križovatiek. Stál som jedno auto za „modráskom“ a všimol som si pohŕdavý pohľad spolujazdkyne z vedľajšej Toyoty. Zaujímavé, povedal som si a oblapila ma túžba zistiť, čo za týpka to šoféruje.

ilustračné foto, archív VD

Dobehol som ho rýchlo. Všimol som si na aute niekoľko nedokonalostí. Na zadnej kapote má dve veľké, tou drzou vodou vyhryzené diery. Niekto si doviezol Bawora na reštaurovanie, fajnšmeker, znalec vravím si.. mladý chalan. Mladý chalan!! Mladý chalan, toľká drzosť!!! Hneď som pochopil ten pohľad. Na fotrovom aute sa voziť, to mu je a v takom daždi, hlavne aby sa ukázal. Ach jaj, ľudia, akoby ste tiež nemali svoje sny… či je to len syn alebo mláďa, ktoré si plní svoje túžby, je to jedno. JEDNO!!!

Chvíľu som šiel vedľa neho a o pár metrov som radšej zmizol na najbližšej križovatke, nech si ide svoje. Spomenul som si na príšeru, ktorú som si kúpil pred desiatimi rokmi. Stála viac, ako som bol schopný zarobiť za rok a pol, bola jazdená, mala pár škrabancov, no inak skvelá kúpa. Požičal som si na akontáciu, obetoval som každý mesiac polovicu platu na pravidelnú lízingovú splátku, druhú som dal tej peknej bytnej, od ktorej som mal garzónku. Každý mesiac mi ostávala v peňaženke diera, potreboval som ešte na garáž, telefón, splátku poistky, benzín, jedlo. Robil som po večeroch, písal som pre každého, kto bol ochotný dať mi za pár písmeniek nejaký honorár. Pár krát som nevečeral, ale inak to šlo. Napriek tomu som sa nedočkal pochopenia, ešteže si naň nepotrpím. Kamoška ma zaradila do priečinka zbohatlík, niekto mi na streche „tipol“ cigu a tých pohľadov, čo som si zaslúžil. No a predstavte si, ani ľudia v podzemných garážach nikdy nemali zľutovanie nad tým drobcom. Obíjanie laku rohom dverí je asi národný šport. Bŕŕŕŕ. Raz mi ho pred parlamentom, to som ešte robil v inej redakcii, priasfaltovali k zemi spolu s radom ďalších vozidiel, ktorých vodiči nedokázali predpovedať budúcnosť, na ulici nebolo žiadne upozornenie, že sa niekomu uráči v to pekné dopoludnie natiahnuť nový koberec. Boli to náročné roky, kým som auto splatil, boli to bláznivé časy a neľutujem ani cent. Bol to môj sen, ktorý snívam ešte stále. To auto som si totiž nechal a zdá sa, že aj ono si chce nechať mňa.