V čase keď sme fotili túto Škodu, bola na predaj. Stačili dva dni v éteri a už si našla nového pána. Nečudujem sa. Aj mne však spôsobila veľkú radosť. Vrátila ma o takmer 30 rokov späť.

Text a foto: Samuel Vanko

Vedel som, že idem fotiť kilečko, no netušil som, čo všetko to auto vo mne vyvolá. Najskôr som si sadol dopredu za volant, veď som už predsa veľký, no cítil som sa tam veľmi zvláštne. Zovrelo mi hruď a mal som pocit, že na to miesto jednoducho nepatrím. Síce tam bolo dosť priestoru a aj sedadlo je pohodlné, no vo mne sa začali diať čudné veci. Vôbec som sa necítil komfortne a ten nepokoj vychádzal z mojej hlavy.

Predplatné printového vydania magazínu VETERÁN SK

„Sadnem si dozadu, ak ti to nebude prekážať,,“ navrhol som Tomášovi, vtedajšiemu majiteľovi Škody 100. Nenamietal, aj keď sa na mňa zatváril dosť prekvapene. „Moja hlava protestuje a niekedy jej neviem vzdorovať,“ odpovedal som na jeho spýtavý pohľad.

Inzercia

Na zadných sedadlách je tiež miesta tak akurát. Sú mäkké, ako zo starej školy. Tučné a poddajné. Sadnete do nich ako do rozšafnej fotelky. A tá vôňa okolo. S ňou ju zrejme vyrobili a ona v tomto kúsku ostala naveky zakonzervovaná. Presne takúto vôňu si pamätám, keď som ešte ako chalan jazdieval s mamou na dedovom kile. Sedával som vzadu, spievali sme si Sééédi mucha na stene, na stene, na stene, sééédi mucha na stene, sedi a spi. Síííídi michi ni stini ni stini ni stini, sííídi michi… nezabudnuteľné. Podľa tvaru svetiel sme hádali typy áut, ktoré išli oproti nám, na Dušičky zase vzrušene obdivovali rozsvietené cintoríny. Škodovečka v lete kúrila, v zime chladila a raz sme na ceste videli odpadnutý klaksón. Až doma sme zistili, že to bol náš. Batožinový priestor pod prednou kapotou toho skryl akurát dosť, motor vzadu viac vrčal ako ťahal, ale našej hviezdnej posádke nikdy nič nechýbalo a to sme Škodou nacestovali dosť. Bolo to naše prvé auto.

Bledá Tomášova Škoda 100 si, zdá sa, najlepšie roky užíva od svojho vyrobenia. Je takmer bez poškodenia, s pôvodným motorom, bez podivuhodných zvukov. V pôvodnom stave a s originálnym duchom je to vzácny kus.

Po takmer 30 rokoch som sa zrazu vrátil na to zadné sedadlo bez bezpečnostných pásov, vedľa mňa zrazu sedel môj ofučaný brat a na prednom sedadle sedela mladá usmiata žena, moja mama, ktorá bravúrne zvládala trocha nepresné riadenie mladoboleslavského zázraku. Séééééédi mucha na stéééne, na stéééne, na stéééne…

Prečítajte si tiež
Ako oklamať nepripraveného?