Tisíc mil československých – pokračovanie 2/3

Posted on 1. januára 2015

Z Prahy do Bratislavy…
Štart sa tradične konal pred historickou budovou stále živého Autoklubu Českej republiky na Opletalovej ulici, ktorá je len kúsok od Václavského námestia. História klubu siaha do roku 1904 a na dnešnej Opletalovej ulici zakotvil v roku 1925. Spred hlavného vchodu štartovala aj pôvodná verzia pretekov 1000 míľ československých v roku 1933.

Gro kilometrov sa jazdilo po vidieckych cestách na českom území. Pre historické vozidlá bola jedna z najťažších hneď prvá a zároveň posledná časť, keď sa museli popasovať s vlečúcou sa pražskou dopravou. To sa nepáčilo ani prevodovkám a ani posádkam. S pomalou mestskou dopravou sa trápili hlavne rýdzo športové modely. Každý preto čakal na únik z Prahy. Trať ďalej viedla nádhernou prírodou, ktorá sa ukázala v najlepšej forme. Zelené polia preťaté alejami stromov vytvárali romantiku, ktorej vrcholom bol pohľad na červené BMW 328 jednej z účastníčok, prehupujúce sa cez slnkom zaliaty horizont.

Dôležitým bodom prvej etapy bol test technickej zručnosti v depe pri Brnianskom okruhu. Posádka mala za úlohu vytiahnuť a opäť namontovať zapaľovaciu sviečku, čo pri rozhorúčených motoroch nie je žiadna slasť. Niektorým to trvalo pár minút, iným stačili desiatky sekúnd. Našej posádke rovné dve minúty. Posádky túto skúšku mohli vzdať a zinkasovať poriadnu porciu trestných bodov, ale to by sme neboli bojovníci. Aj my sme otvorili zadnú časť Tatry 87, ktorú sme viedli dovtedy celkom úspešne smerom do Bratislavy. V žiadnom prípade sme nechceli ani trestné body a už vôbec nie ukázať sa ako slabosi. Výsledkom bol jeden popálený palec, ktorý sa stretol s rozhorúčenou sviečkou cez dieru v rukavici. Do výsledkovej listiny sme si pripísali veľmi priemerné dve minúty.

Inzercia

Záver prvej etapy sa nachádzal už tradične v Bratislave pred hotelom Carlton. Vozidlá sa postupne zoradili na Hviezdoslavovom námestí a ohradený priestor sa stal pre okoloidúcich fascinujúcou výstavou prevažne predvojnovej automobilovej histórie. Škoda, že sme si to neodpustili, ale v nestráženej chvíli sa neznámemu dlhoprstému podarilo potiahnuť jednej posádke osobné doklady. Škoda, nuž ale človek človeku je katom, nečudujme sa, že na východ Európy sa niektoré krajiny pozerajú dosť prísne.

… a späť
Druhá etapa bola výsostne slovenská a časť trate šla po úsekoch obľúbenej súťaže 500 kilometrov slovenských. Súčasťou boli dve merané jazdy na kopec Pezinská baba, ktorý preslávili preteky automobilov do vrchu, v minulosti zaradené aj do seriálu Majstrovstiev Európy. Tu panovala naozajstná súťažná atmosféra. Stopky, stratégia, kalkulovanie… oplatilo sa zvoliť mierne tempo a pokúsiť sa ho napodobniť v druhej jazde alebo ísť naplno a potom to skúsiť znova? Jednoznačný recept neexistuje, čo svorne potvrdili aj pretekári. Plechoví starčekovia sa pobili so zamotanou cestou Malých Karpát statočne a najtesnejší rozdiel medzi jazdami vyjazdil Boris Bělousov na Tatre 87. Jeho jazdy od seba delilo len 9 stotín sekundy. Naša posádka na rovnakom aute zvolila pokojné tempo, konečným časom sme sa však zaradili do polovice výsledkovej listiny. Tatra 87 sa držala veľmi statočne a v zákrutách ani raz nepoodhalila zákernú náturu, a to sme v utiahnutých častiach ani raz nepovolili plyn, dokonca sa ozval aj decentný piskot úzkych pneumatík.

Záverečná etapa štartovala, podobne ako druhá, z rampy pred Carltonom. Cez Záhorie na Moravu, cez zvlnenú krajinu v okolí Brna, napoleónskym bojom presláveného Slavkova, na Vysočinu, okolo tabule vitajte v Českom kráľovstve. Vizuálne najkrajšia časť pripomenula, aké nádherné krajiny Slovensko i Česko sú, a ako sa oplatí zachovať prírodu v čo najlepšej kondícii.

Neposlušná 87
My sme celú trať absolvovali s už spomenutou Tatrou 87 z roku 1949. Modelový rad 87 siaha do 30. rokov a preslávili ho napríklad cestovatelia Zikmund a Hanzelka, ktorí sa s T87 vydali na cestu okolo sveta – staršie modely sa dajú rozoznať podľa troch svetiel vystupujúcich z prednej masky. Nám dala Tatra poriadne zabrať. V polovici prvej etapy nás potrápila elektrina. Z ničoho nič nešlo naštartovať a benzínový trojlitrový osemvalec po stlačení štartovacieho tlačidla ani nezakašľal. Najskôr by pomohlo roztlačenie, no po výmene sviečky a prekonaní bolesti z popáleného palca už na roztláčanie nebol priestor. Navyše hrozilo, že Tatra nám zlomí väzy niekde mimo pomocnú ruku iných pretekárov, a to by znamenalo zavolať odťahovku. My sme sa však nechceli vzdať. Zavolali sme skúseného mechanika, ktorý potvrdil naše objavy. Jeho rýchla diagnostika hlásila problém s dobíjaním a akumulátormi, a tak sme na dojazd a druhú etapu vymysleli dočasné riešenie. Pôvodne dva menšie akumulátory sme nahradili jedným veľkým a verili, že Tatra bude poslúchať. Druhú etapu sme jazdili s náhradným riešením a Tatra 87 poslúchala. Pred treťou etapou sme zaliezli do dielne, vybrali dve malé baterky, dali ich nabiť, premerali a preverili sme dobíjanie, a keď sa všetko zdalo v poriadku, postavili sme 87 na štart záverečnej časti v takej verzii, v akej sme štartovali z Prahy. Verili sme, že to tak vydrží. Nevydržalo. Náhodný okoloidúci nás tlačil už v Malackách, kde sme sa museli zastaviť na dotankovanie
hladného osemvalca, a v Holíči to vyzeralo dokonca už aj na odťahovku. Stále v nás však vrela chuť bojovníkov a chceli sme do Prahy prísť po vlastných kolesách. Pre každý prípad sme mali so sebou ďalší veľký akumulátor, pohrali sme sa s káblami, zreorganizovali obsah predného kufra a dúfali sme, že tentoraz na nás Tatra nevytiahne už žiadne ďalšie problémy. Nakoniec to zvládla a my sme do cieľa v Prahe prišli na minútu presne. Na debnu pre troch najlepších sme však ani v jednej etape, ani jednej kategórii či úlohe nedočiahli. Problémy s elektrikou nám vyrábali veľké časové straty, a to znamenalo nárast trestných bodov. Po vystúpení z auta na konci pretekov a pohľade na unavených jazdcov, skúšaných teplým počasím, ťažkým ovládaním áut, nepohodlím za volantom a úpenlivým sústredením sa na itinerár, sme si však uvedomili, aké úžasné bolo zúčastniť sa. Jazdnými vlastnosťami Tatra 87 nijako neohúri. Je ťažkopádna a v náročných technických úsekoch ju bolo treba nútiť vojsť do zákruty a byť pripravený, že raz ukáže svoju nepokojnú povahu. Úzke pneumatiky a váha natlačená dozadu predznamenávali nečitateľné jazdné vlastnosti v utiahnutých a bez rešpektu prejdených zákrutách. Našťastie sa nám podarilo 87 krotiť a vychutnať si ju naplno – aj s malými poruchami, ktoré okorenili našu účasť.

1000 míľ československých
Prvý raz sa súťaž 1000 míľ československých konala v roku 1933. Trasa viedla z Prahy do Bratislavy a späť. Dvakrát. V roku 1935 boli preteky ukončené a obnovil ich až Veteran Car Club Praha v roku 1970. Trať bola síce o polovicu kratšia, no tiež sa išlo v plnej premávke a bez uzatvorených úsekov. Konali sa vtedy len tri ročníky. Vtedajšia VB podujatie zakázala. Naozajstné znovuzrodenie prišlo v roku 2007 a vďaka tomu sa Bratislava i Praha raz za rok ocitajú v tridsiatych rokoch 20. storočia.

Víťazi sú všetci
Každý, kto došiel do cieľa, či už kolesami cez rampu alebo vyložený na odťahovke, je víťaz. Preteky 1000 míľ československých jednoznačne patria medzi najlepšie podujatia v našom regióne a podľa slov zahraničných posádok i ostrieľaných česko-slovenských účastníkov sa organizátori nemusia hanbiť ani pri priamom porovnaní s inými významnými európskymi podnikmi. Záverečné metre a slávnostný prejazd bol pri hlavnom vchode Národného technického múzea Praha, kde sa konalo aj slávnostné vyhlásenie výsledkov.