Vidieť druhú generáciu japonského kupé vo verzii liftback je rarita. A v takej tmavoružovej farbe, v akej sme ju našli my, je asi jediná na svete.

Text a foto: Samuel Vanko

Vyhliadol som si ju na zraze amerických vozidiel. Čo tam robila? Rozruch. Mal som miestami pocit, že priťahovala viac pozornosti ako americké svaly. Pohľady najskôr prilákala farba a potom všetci zistili, že za farbou sa skrýva zaujímavé auto.

Presne tak isto zaujala aj mňa. Stála na kraji parkoviska, uzatvárala rad amerických značiek a hrdo kričala do sveta, ja som ojedinelá Japonka. Výzva na ten večer bola jasná. Musím nájsť majiteľa a požiadať ho o láskavosť – smieť sa posadiť do ružového liftbacku.

Inzercia

Marka som našiel a veľmi rýchlo sa z neho vykľul fajn chalan, ktorý veľmi dobre vie, čo v podobe Toyoty doma má. Keď sme sa stretli na fotení, bolo vidno, že štýl a ani obdobie, v ktorom sa Celica narodila nie sú pre Marka výstrely do tmy. Z veľkého batožinového priestoru vybalil dobové časopisy a ako čerešničku posadil na ružovú tortu dobové japonské rádio. Doladené a spečatené. Žiadna pretvárka, všetko bolo zrazu naozaj. Nostalgické Bravo, hranatý interiér, muzika. Mark ma preniesol o tridsať rokov späť s nonšalantnou nenútenosťou, bez afektu a so zápalom znalca. Stretnutie oboch indivíduí, Marka i Toyoty bolo také dobré, že sa mi ani nechcelo priznať, že už som dofotil.

Ale nakoniec som sa musel vzdať a objektív som sklonil. No čakalo nás ešte jedno kolo, vozenie sa a na to som sa veľmi tešil. Čo dokáže japonská zadokolka odetá do neprehliadnuteľnej tmavoružovej farby? Vek na aute vôbec nepoznať. Veľmi zachovalý interiér a skvelé jazdné vlastnosti vám nedovolia ani len pomyslieť na nejaký rušivý moment. Celý jazdný zážitok nakoniec Toyota zabalila do typickej zvukovej kulisy dravého a hlavne zdravého atmosférického motora.

Očarujúca Celica z roku 1981 pôsobila na rakúskych cestách ako taký prízrak. Ľudia spomaľovali, obzerali sa, možno hádali, čo sa to deje. „Celica naštartovala môj záujem o japonské autá, mám rád mimoriadne vozidlá, ktoré nie sú okukané. Keď niekam prídem, cítim ako ľudia otáčajú hlavy a pozerajú sa čo to je. Ak tipujú, tak málokto uhádne správne,“ okomentoval záujem okolia Mark, ktorý si ružovú Toyotu doviezol z Čiech a podľa jeho slov, to nebol náhodný výber, „páčilo sa mi to auto od detstva. Ešte na strednej škole ho mal otec mojej spolužiačky a vždy keď som mal možnosť, chodil som okolo auta ho okukávať. Vtedy som si povedal, že raz by som takú Celicu mohol mať.“

Toyota sa však Markovi na dlhé obdobie stratila z dohľadu. O niekoľko rokov ju síce videl v Rakúsku. Bola červená a unavená každodennou službou. Potom sa zase na čas jeho sen vzdialil, až Celicu necelé štyri roky dozadu objavil v inzeráte. Do jeho garáže prišla prvého decembra 2011 a okrem výmeny náplní a filtrov nepotrebovala žiadny servis. „Keď som ju objavil, asi pol roka som si s jej majiteľom písal a telefonoval. Pozeral som si aj nejaké videa toho konkrétneho auta na youtube a nakoniec som sa rozhodol, že si ho doveziem domov,“ zaspomínal si Mark na začiatok cesty Toyoty na Slovensko.

V súčasnosti sa Celica teší skvelému zdraviu. Potrebuje len drobný detailing na laku a doladiť niekoľko technických drobností. Dočká sa Celica inej farby? „Mne sa tá farba veľmi páči. To spojenie farby a štýlu auta presne vystihuje 80. a 90. roky. V tom čase boli hitom rôzne modely áut, matchboxy, hračky v krikľavých farbách, no a Toyota Celica je taká moja hračka.“ Veru, výberom auta jeho majiteľ len potvrdil, že má dobrý nos na dokonalý štýl.

Inzercia

Druhá generácia Toyoty Celica sa vyrábala v rokoch 1977 – 1981. Automobilka vyrobila sedem generácií a najväčšiu slávu si model užil v čase pôsobenia výrobcu vo WRC. Znalci sa však najviac obzerajú po prvých dvoch generáciách, ktoré sa zháňajú pomerne ťažko a ešte ťažšie sa udržiavajú v dobrej kondícií, keďže dostupnosť náhradných dielcov na staré japonské autá je obmedzená.

Prečítajte si tiež
Vozili sme sa na pretekárskej Toyote Celica